Aká strava je naozaj zdravá?

Problém racionálnej stravy je naozaj vážny. V podstate je pojem "racionálna strava" známy už z obdobia "socialistického realizmu" a hľa – oba slovné spojenia majú spoločné znaky.

Socialistický realizmus bol absurdným pokusom zaviesť umelecký smer, ktorý by hovel režimu, velebil stranu (rozumej samozrejme komunistickú, akú inú v tom čase, všakhej?) a zobrazoval to, čo sa zobrazovať hodilo. Proletárov, robotníkov, radosť z práce, ideály, nezáujem o plat, vzťah ku kolektívu, družstvu, JRD, kombajny, traktory, vysoké pece, zváračov, baníkov… Aj keď definícií socialistického realizmu bolo hodne, aj v školách sa o ňom veľa pretáralo a umelci ho museli používať hojne pri obhajobe svojich prác, v skutočnosti neviem, či niektoré dielo bolo formálne a oficiálne označené, ako čistý socialistický realizmus. Väčšinou sme sa stretli skôr s opatrnými formuláciami "socialistickému realizmu sa blížiaci" a podobne.

Aj "zdravá strava" je len ideál, ideál, ktorému sa môžeme len po kolenách približovať, ako hovorí pán Ivan Vyskočil starší v Ceste do Úbic.

Problém začína už formuláciou zdravého výživového štýlu.

Zatvorme na chvíľu táraniny, ktoré sa valia zo ženských časopisov. Tam blondínky a blondíni v úlohách redaktorov píšu bez problémov o čomkoľvek, čo si niekde povrchne prečítali. Nemajú žiadnu kvalifikáciu a tak sa im ľahko napíše akákoľvek somarina. Najlepšie taká, akú publikum chce počuť. Déjà Vu sa predáva lepšie, ako nejaké neznáme novinky.

Klasický príklad z televíznych novín: Na ploche pár minút je lepšie povedať to, čo už všetci vieme, než niečo ťažko pochopiteľné. Za tri minúty informovať o novom stravovacom štýle, objasniť aké má výhody a obhájiť, čím je lepší od starého a známeho – sa nedá. (To by nepochopil ani redaktor, ktorý má na rozhovor len pár minút času…) A tak je jednoduchšie pred odborníka radšej mikrofón vôbec nestrkať. A spraviť sólo reláciu len o strave? Ale to by predsa našich divákov nezaujímalo. Radšej im tam dáme juchavé pesničky. Tak vzniká cenzúra, ktorá neprepustí do médií mnohé nové informácie – len sústavným omieľaním starých právd, ktoré síce už neplatia, ale zmestia sa do troch minút aj s krátkou anketou…

Čo je to teda zdravá strava? Poďme bojovať každý za seba. Skúsme sa zalistovať do odbornej literatúry a zrazu sme v hustom lese. Kvalifikovaný odborník jednoducho nemôže napísať v niekoľkých vetách, čo je zdravé a čo nie. Jasné – stravovanie je odbornosť na vysokú školu a celoživotné dovzdelávanie, nedá sa riešiť nejakými univerzálne platnými radami. Znalosti o ideálnej strave sa stále rozširujú a názory sústavne menia. Prednedávnom hlásané tézy sú čoskoro vyvrátené novými objavmi. A nové objavy sú čoskoro po ich uplatnení v praxi vyvrátené, ako mylné.

Vlastne sa ani nečudujem tým, čo sa vzdali pokusov o nejaký zdravší životný štýl, pretože nájsť kvalitné potraviny začína byť naozaj vážny problém. Stačí nakuknúť na stránku Štátnej veterinárnej a potravinárskej správy – ale pozor, je to na šľaktrafenie, nič pre slabé povahy. Napríklad taký výpis výstražných oznámení za rok 2005. Salmonella, plesne, rádioaktivita, výkaly hmyzu, či priamo živí škodcovia, loziaci po predávaných potravinách… To všetko sa dnes dá kúpiť ako bonus k mnohým potravinám.

Ani neviem, či ma viac neštve fakt, že pri označení výrobkov si ani taká inštitúcia nemôže dovoliť priamo menovať výrobcu (či dovozcu), ktorý nám pred ňufáky servíruje laboratórne dokázané svinstvo. Aspoň občas sa však dá identifikovať, ktorý produkt je lepšie nekúpiť. Priznávam, že tieto sardinky máme doma v ľadničke a večer som si na ne brúsil zuby. Pozrite si, či nespásate niektorý zo škodlivých medov.

A sme doma. Nech sa už človek pokúsi o zmenu čohokoľvek, ľahko ho spacifikujú tí, čo radi veci relativizujú. "Chceš zdravo jesť? Máš to márne, civilizácii neunikneš.".

Je to o cene. Vidíme, o aké nechutné zvyšky ovocia sú ochotní ľudia zápasiť v barlovej predajni. (Tak volám istý supermarket, ktorý sa po slovensky volá Nákupovo a dominujú tam barlami ozbrojení občania, ktorí sa správajú rovnako, ako zvykli za socializmu, keď dostali banány.)

Ak "národ" ochotne kupuje lacný odpad, prečo by sa výrobca (či dovozca) mal unúvať a vyrábať (dovážať) kvalitu?

Preto mi zostáva aspoň jediná nádej – ak človek prijíma len mierne dávky jedla, organizmus sa snáď ľahšie zbaví toxínov, ako keď sa iný napcháva od rána do večera. Viem, obézni a nadváhoví čitatelia zas v diskusii budú húfne frflať, že všetko je zbytočné a že s jedlom si netreba robiť starosti… Ale nech.

Každý je strojcom svojho šťastia? Skôr obchodníci sú strojcom nášho zdravia.

Škoda. Máme síce nástroje, ako odhaliť, že nám predávajú pekný odpad. Ale tie nástroje nie sú až tak dlhé, aby im dočiahli klepnúť po prstoch. Povedal by som, že je to priam politicky korektný šach mat. Pre nás, spotrebiteľov, samozrejme.