Porovnanie alkoholika a obézneho

Skôr, než napíšem čokoľvek iné, rád by som vymedzil mantinely. Stále píšem o veľkej nadváhe a najčastejšie o ľuďoch v strednom veku. Zamýšľam sa o tom, či máme o obezite hovoriť s najbližšími – citlivo, konštruktívne – alebo nie. Či máme v rodine dovoliť, aby dostal tri prídavky hlavného jedla a po ňom dva rezy s torty a zmrzlinu.

Odporúčam, aby sme systematicky motivovali aspoň svojich najbližších – ak sú obézni – aby s tým niečo robili. Skúste im pomôcť tým, že im sťažíte prístup ku cukrovinkám, ku maškrtám. Poproste ich, aby navštívili špecialistu, obezitológa, ktorý pomôže viac, než akési falošne taktné mlčanie v situácii, kedy si niekto z blízkych ubližuje prejedaním.

Mnohí teraz namietnete, že obézny človek nechce, aby sa mu ktokoľvek miešal do života. Možno poviete, že na to má právo. Že reči o obezite mu privodia stres a odpor a potom priberie ešte viac! Ako výhovorka je to fantastické. Volá sa to racionalizácia. Dovoľte krátky exkurz medzi alkoholikov.

Alkoholik je človek, ktorý pije aj napriek tomu, že mu pitie prináša problémy. Zdravotné, spoločenské, psychologické. To je jedno aké. je porucha.

Normálne fungujúci človek sa vyhýba veciam, ktoré mu spôsobujú problémy.

Porovnanie alkoholika a obézneho

Ak sa udrie kladivkom, bolí. Nabudúce si dá pozor. Po cesnaku mu smrdí z úst? Pred dôležitým rokovaním si cesnak nedá. Ak mu nejaká potravina škodí (hnačky, žlčník…) vyhýba sa jej.

Alkoholik však pije ďalej, aj keď ho kvôli tomu vyhodia z práce, manželka sa rozviedla, stratil priateľov. Stále pije, lebo musí.

Keby ste mu navrhli, aby s tým prestal, nepovie vám „áno, ja som fakt asi alkoholik, musím s tým niečo robiť, ďakujem za ponúknutú pomoc, rád ju prijmem“. Nie. Vynadá vám. Aby ste mu dali pokoj, pretože vôbec nič nechápete. Nestresujte ho ešte aj vy! On predsa „musí piť, lebo…„. A čokoľvek, čo zaznie po slove lebo je racionalizácia. Umelé, na prvý pohľad rozumné vysvetlenie, prečo ten človek pije a musí piť ďalej. Naštve sa na vás, pretože mu už ani vy nedáte pokoj. Do pekla, veď je sloboda, kto chce piť, nech pije. Nato sme štrngali kľúčmi na námestiach? Tak sa už neser a štrngnime si. Na pečeň!

A keď mu nedáte pokoj s pitím, možno sa jedného pekného dňa od neho dozviete, že pije „preto, lebo je stále v strese, lebo mu vy stále nedáte pokoj!“.

Taká taktika sa volá presúvanie zodpovednosti. On pije, vy ste za to vinní, že ste mu piť zakazovali. Naivné, ale mnoho ľudí tomu spočiatku aj uverí.

A nazad medzi obéznych.

Obézny jedáva veľa napriek tomu, že mu prináša problémy. Zdravotné, spoločenské, psychologické… Už tušíte kam mierim?

Obézny nie je normálne fungujúca bytosť. Trpí poruchou výživy – prijíma viac, než potrebuje a neprestáva s tým, ani keď má vážne problémy. Nechce nič zmeniť, nechce obmedziť svoje jedlo a pohodlie.

Ak sa s ním pokúsite o obezite hovoriť, bude bojovať proti vám, v strachu, aby ste ani náhodou nesiahli na jeho životný štýl.

Samozrejme, že ho stresuje, ak mu niekto pripomína to, čo sám dobre vie – že by mal zmeniť svoje návyky. Ale tú zmenu nechce spraviť. On totiž musí „mať teraz pokoj a jesť viac, lebo…“. Lebo medveď. Racionalizácia. Asi jej verí aj on sám.

A keď mu nedáte pokoj a budete chcieť, aby išiel k lekárovi, alebo menej jedol, možno sa jedného pekného dňa od neho dozviete, že teraz „kvôli vám musí jesť ešte viac, lebo je stále v strese, ako mu stále nedáte pokoj!“.

Áno. Presúvanie zodpovednosti. On žerie, za čo môžete len vy, lebo ste mu jesť zakazovali.

Len málokto by uveril tomu, že by jedol menej, ak by sa téma nebola otvorila.

Neveríte? Skúste neobézneho poprosiť, aby nedojedol pol porcie obeda. Možno sa na vás prekvapene pozrie, ale pokojne to spraví, ak na to máte dôvod. Nedá si hneď dve porcie len preto, že ste ho požiadali…

Áno, je nepríjemné, že obézny musí meniť svoje návyky. Ale to musí aj človek s cukrovkou (často tiež obézny, diabetes druhého typu ide s obezitou „ruka v ruke“). Aj cukrovka je ochorenie, ktoré vyžaduje zmenu životného štýlu. Alebo alergia na lepok vyžaduje bezlepkovú diétu. Alebo alergia na laktózu, či žlčníková diéta… Všetci tí, čo majú takéto choroby, musia sa podriadiť diétnym požiadavkám, inak by mali vážne problémy.

Myslíte, že by si dieťa, ktoré trpí celiakiou nedalo párok v rožku? Dalo. Dalo by si ho rovnako rado, ako rád by si ho dal aj obézny. Ale rozdiel je v tom, že obézny si ho proste . Ublíži mu totiž s oneskorením a to je najhoršie na obezite – trest za obžerstvo prichádza neskôr.

Uznávame nutnosť diéty pri alergiách, rešpektujeme diétu u „žlčnikárov“. Nepokúšame ich lákadlami. Ale obéznym tolerujeme, že sa napchávajú neraz priam nepríčetne… Prečo? Aký je rozdiel medzi človekom s alergiou na mlieko a napríklad vašim obéznym bratom?

Len ten, že obézny neumrie na počkanie. Nezvalí sa po prvom hlte torty so záchvatom na zem. Škoda. Zmysly mu kážu nezmysly. Aby jedol torty, krémeše, koláče, klobásy, slaninu…

Tak čo – mlčať, či zasiahnuť?

Čo v prípade, že vaša matka trpí obezitou a práve do seba tlačí tortu? Čo v tej chvíli? Ona a vy v jednej miestnosti. Taktne pomlčíme? Nech sa len dobre nažerie, bárs aj praskne?

Nie sme náhodou čiastočne spoluzodpovední za to, že mlčky tolerujeme to, že sa naši blízki v našej prítomnosti prejedajú? (Alebo trebárs fajčia…)

Poviete mi: „aj tak si nesajú povedať“. Mám protiotázku. Povedali ste im to dostatočne dôrazne? Alebo servírujete na večeru údené kolienko so slovami „ale nemalo by sa…“. Ak máte v rodine obéznych, varíte racionálnu stravu?

Podľa môjho názoru nie je ohľaduplné prizerať sa, ako naši blízki tučnejú a vedieť pritom, čo ich čaká. Ak už o veci nechcete s blízkymi hovoriť, skúste aspoň doma podávať jedlá, ktoré nie sú energetickými bombami. Podávajte malé porcie a zariaďte veci tak, aby už nezvýšilo nič na dupľu… Veľké porcie nezdravých jedál sú len návykom, od ktorého sa dá upustiť. Asi budú niektorí naštvaní, ale ak nepopustíte, zvyknú si.

Tučnenie nie je jav nemenný. Ak má niekto nadváhu, tak potom s veľkou pravdepodobnosťou bude mať o pár rokov ešte viac kíl, ako dnes. Tučnenie, ak s ním postihnutý nič nerobí, je jednosmerný proces. Isté je len jedno: tučnejúci za nič na svete nebude chcieť nič zmeniť. Chce ďalej žiť v pokoji, dobre jedávať a mať svoj pokoj. Rád by síce schudol, ale len tak, aby sám nemusel nič zmeniť.

Nech sa teda každý stará sám o seba?

Každý je strojcom svojho šťastia. Je však vhodné aspoň v duchu si položiť otázku: vie náš blízky, ktorý tučnie, aké dôsledky to bude mať?

Mladý človek si často nedokáže predstaviť, aké účinky majú na organizmus roky. Dnes pár kíl navyše môže znamenať o pár rokov pár desiatok kíl navyše. Má váš syn v dvadsiatke zanedbateľnú nadváhu 10 kíl? Po tridsiatke to môže byť 25 kíl – no áno, trocha to vidieť, ale u chlapa to predsa „nevadí“ – vraví si nejeden rodič. Po štyridsiatke to môže byť už nadváha 50 kíl a čakajú vás prvé návštevy v nemocnici, kde sa zotavuje po infarkte.

Taký scenár si človek nerád pripúšťa, neraz sa bojíme „myslieť na zlé, aby sme to neprivolali“. Ničomu však neprospejeme, ak necháme veci mlčky plynúť.

A už dosť, zmeňme tému. Idú sviatky. Čo budete piecť?

Ak sa vám tento článok páčil, zdieľajte ho, prosím.

 

 

Komentáre k článku: Porovnanie alkoholika a obézneho

  1. evulka 2. júla 2006

    len mala oprava… alkoholizmus nieje porucha..je to choroba, rovnako ako obezita :-))

  2. witch 2. júla 2006

    Po kazdom tvojom clanku dostanem strach. Kolko by som mala vazit ak meriam 158cm?

  3. caty 2. júla 2006

    to je presne prípad môjho otca. Je veľa a nezdravo, miluje vyjedanie mastného výpeku z plechu, tlačí do seba podradné údeniny typu cesnaková klobása, lacné špekáčky a je to SUROVÉ. Lebo keby počkal 5 minút, kým sa to uvarí, „umrel by od hladu“. Nejedáva nič zdravé, sem-tam minimum ovocia vrámci „vytrávenia“. Žiadna vláknina, nič. Keď niečo podotknem, začne mi vulgárne nadávať, že ako si to dovoľujem starať sa doňho. On „musí“ jesť, lebo má stres v práci. Neviem koľko váži, ale asi 105 až 110, má 175cm. A mama veselo vyvára všetko a hlavne veľa a on to potom dojedá, aby sa to nevyhodilo. Asi s tým nič nespravím :( (mám 21 a „keď sa mi nepáči, môžem sa odsťahovať“)

  4. Miro Veselý 2. júla 2006

    witch: presná hmotnosť záleží aj na množstve svaloviny. Ak máš viac, ako 60 kíl lekár ti povie, či sa oplatí myslieť na schudnutie.

    caty: smutné, k tomu je ťažko niečo napísať…

  5. witch 2. júla 2006

    Ja mam 49kg. Ale mam aj trochu svaly hlavne na rukach, nohach.

  6. leiluska 2. júla 2006

    aj u nas je obezita „verejnym tajomstvom“… hlavne moja mamka a brat. ja som bola prva co som zmenila stravovanie a ubrala a teraz vytrcam z radu…
    mamka uz sedivie z mojich poznamok – ze vysmazane nie, ze by mala jest pravidelne… pitny rezim som ju naucila dodrziavat, ale ked som napr. dnes rano vstala a robila si ranjaky, co nevidim na sporaku? maminka ranajkovala do uhla spalenu slaninku s bielym pletencom a uhorkou a zbytok si odlozila na neskor… bleee.
    mno a mame tu problem. mam jej daco vraviet? presne ako vravi caty – ja som len 21 rocny zasran (sorry za vyraz), co musi drzat usta a byt rad, ze ma mamina chova a dovoli mi byvat u nej. nepaci sa ti? odstahuj sa.
    brata som ako tak zlanarila na zdrave stravovanie. ma nadvahu 35kg a chce to cim skor zhodit. vravim mu – na co sa ponahlas? priberal si cele roky, tak teraz ta par mesiacov nezabije… ale ked on to chce cim skor, povie mi… v ten isty den u babky, par hodin po nasom rozhovore, tlaci do seba tri vyprazane rezne, kopu zemiakov, poctivu mastnu domacu polievku… na hlavu? veru ano. cloveku sa rozum zastavuje nad konanim obeznych… hlavne ze brat lieci ako psycholog psychiku inych a nelieci sam seba…

  7. Miro Veselý 2. júla 2006

    leiluska: hej, je ťažké niečo povedať. tí čo radi jedia si nechcú dať do toho hovoriť. nepríjemné je, ak sú to naši blízki.

  8. caty 2. júla 2006

    Najhorsia je ta bezmocnost. Teraz uz vdaka tejto stranke viem, ako lahko by sa im dalo pomoct, keby o to len trosku stali..

  9. eva 19. septembra 2006

    Ahojte. Tiez sa k vam rada pridam s problemom motivovania okolia. Mam tri deti, 12, 10 a devatrocne. Su pekne, zdrave – a stihle. Ani chude ani tucne. Ale stalo ma neuveritelne vela namahy naucit ich neprejedat sa A VEDIET PRECO, nenapchavat sa sladkostami a hlavne mat dost pohybu. Obcas som im asi pekne liezla na nervy, ked som styridsiatypiatykrat vybrala z kosika balik cukrikov a dala ho naspat do police. Aj som spisala zoznam platenych zakrokov u sukromneho zubara a vysvetlila som im, ze usetrime na letnu dovolenku. Nasim „oblubenym“ citanim je knizka Dr.Vrbovej Vime co jime, to je taka encyklopedia ecok, z ktorej im vzdy citam, ked jedia kecup, gumove cukriky alebo modre lizatka a tak podobne. Velmi nam pomohli aj navstevy nasich priatelov – extremne obeznej stvorclennej rodiny. Po ich odchode sme vzdy tyzden hladovali. Dobrovolne. Ale vazne. Myslim, ze sme zodpovedni za svoje deti, a to aj po stranke vytvarania ich postoja k jedlu a jedeniu. Zostane to s nimi na cely zivot.

  10. karina 19. septembra 2006

    Eva: Som rada, že nielen ja som „macocha“, ktorá svojím deťom nedopraje „dobroty“, ktoré majú všetky deti naokolo. Deti sú z toho na nervy. Občas im musím niečo kúpiť, lebo sa bojím, že docielim u nich opak. Tiež nie sú tučné, ale majú taký apetít (samozrejme hlavne na všetky nezdravé veci), že keby som ich nebrzdila – koniec. Za pár rokov budú tu na fóre nariekať a krkolomne snažiť sa zhodiť svoje nadbytočné kilá. Snáď časom pochopia, že im chcem len dobre. Zatiaľ sú to každodenné boje.

  11. Ny 19. septembra 2006

    ja mam este na deti cas, ale ako clovek, co sa rad miesa do vsetkeho, obcas rozmyslam nad tym, ako ich budem spravne vychovavat a starat sa o ich zivotospravu. citala som uz viac clankov alebo prispevkov vo forach, kde uvedomele matky opisuju, ako sa snazia svoje deti drzat bokom od sladkosti, cipsov atd., ale od urciteho veku je to vraj uz skoro nemozne (dieta vidi v skole, co jedia ostatni, pozera lakave reklamy a pod.)
    tak mi napadlo, no, mozno je to kravina, ale co tak dieta trochu oklamat – kupit mu bonboniky z reklamy, ale nenapadne ich trosku obalit v chili prasku alebo v niecom horkom? jednoducho, aby to malo hnusnu chut a viac si ich nepytal. je to prilis brutalny „ofajc“, alebo by to vo vychove fungovalo? :)

  12. karina 19. septembra 2006

    Ny: každé dieťa je iné – ťažko povedať.
    Možno na deti menšieho veku. Moje by ma už prekukli. A najhoršie že prichádzajú do veku kedy budú používať svoje vreckové a to už neovplyvním čo si pokúpia ked s nimi nebudem. A už aj teraz v škole vymieňajú desiaty a pod…. Moje sú tvrdohlavice – asi sa budú musieť poučiť až na vlastných chybách a nie mojich. Žial.

  13. lola55 10. mája 2008

    Ja mam zas takého otca,co si otvorí večer pri telke niečo sladké,poprípade niečo slané a ponúka každého okolo či si nedá,a potom hundre keď niekto odmietne…a podobne je to aj s varením, všade dáva kilá bravčovej masti aby sa tá cibuľka mala na čom opražiť a takisto aj rastlinné oleje a tak.Neviem čo mu mám hovoriť aby to tak nepreháňal s tým tukom,ale všetko márne.On už je raz taký.Najhoršie to je cez týždeň na večeru,keď každému naloží obrovské porcie,a to sa musí všetko zjesť..Som z toho úplne zúfalá a neviem čo mám robit :(((((

  14. cajoris 11. júla 2008

    Otec trpí nadváhou, stále sa sťažuje na nohy, ktoré musia nosiť 115 kg. Hovorí, že sa chce racionálne stravovať, ale po ovsených vločkách s jogurtom je na rade chlieb so slaninkou horčicou a feferónkami- vačšinou keď sa nepozeráme. Ak mu povieme nech prestane, tak sa nahnevá až do takej miery, že je schopný sa s nami celý deň nerozprávať a nič nejesť. Povedať nemôžeme nič, aj keď vidíme, že je nešťastný.

  15. cajoris 11. júla 2008

    Ny: podľa mňa by o nefungovalo. Presne ako hovorí karina, nie len v škole, ale aj rozmaznávanie starých mám má za následok rast tvorbu tukových buniek. Tie sa tvoria do 6 roku dieťaťa a teda, ak dieťa rastie a prežiera sa aj v 13 roku, tak sa „nafukujú“ len tie tukové bunky, ktoré získalo do 6. roku. -> Do tohoto roku sú dedičky najmilšie a tak sú z n ich staré mamy / otcovia paf- uvaria im pomysli kadykoľvek a kdekoľvek no a potom to tak vyzerá.

  16. mandy 15. júla 2008

    súhlasím na 100%. Aj ja som patrila medzi tých „vyhováračov“ a nie je to tak dávno. Ked mi brat( štíhli ako prst a vyšportovaný)už po niekoľkýraz hovoril aby som stým prestala a uvedomila si ako vyzerám neverili by ste aké možné aj nemožné výhovorky som mala, dokonca som ho donútila ísť mi kúpiť ešte „posledný“ keksík „ved zajtra“ začínam a teda ešte naposledy…. žiadne zajtra ako ste si asi domysleli nikdy nebolo. Ale teraz to už chápem a viem, že sa mi snažil iba pomôcť aj ked som naňho bola vážne nahnevaná a jedla som naschvál viac hlavne pred ním a on sa na mňa iba smutne pozeral… jednoducho som bola ako zhypnotyzovaná a pravdu som jednoducho nechcela vedieť- bola to naozaj choroba

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: