Ty si ale riadne pribrala! Spomaľ…

Je celkom bežné, že si ľudia navzájom vyhodia na oči všeličo, vytknú si správanie, aké sa im nepáči. Keď si niekto sám siahne na život a podreže si žily, stáva sa automaticky pacientom na psychiatrii – spoločnosť nechce jednotlivcovi dovoliť suicidovať. Spoločnosť jedincov život chráni. Ale len odtiaľ – potiaľ – len pokiaľ ide o priame a „rýchle“ ohrozenie.

Málokto tučnejúcu dámu, či pána upozorní: hej s tými kilami by si niečo mal spraviť. Okamžite!

Človek so 40 kilovou nadváhou už zjavne trpí, ale nie je v tej veci automaticky hospitalizovaný na psychiatrii, nie je ani len poučený o tom, ako to priberanie zastaviť. Bárs aj nech praskne. Nechceme sa druhých dotknúť a preto mlčíme.

Súhlasíme s tým, že človek sa môže zabíjať sám – pomaly. Súhlasíme s tým, že blízki rodinní príslušníci ho ochotne vykrmujú (…veď mu tak chutí…).

Kto sa chce zabiť pomaly, má široké pole pôsobnosti. Môže fajčiť, môže sa prejedať, môže sa opíjať do nemoty. Alebo aj všetko naraz. Dokonca sú na to vytvorené legálne inštitúcie – predajne cigariet, krčmy, obchody s nezdravými potravinami.

Pritom nástup obezity je nepríjemne pomalý – málokto si ho vôbec uvedomí. Neskôr už síce začína tušiť, že sa niečo deje, ale dúfa, že sa celá vec snáď nejako nenápadne zakryje vhodnou kombináciou šiat.

Ty si ale riadne pribrala! Spomaľ...

Pri obezite však nie je v hre len akási prchavá prestíž, horšie je, že s kilami navyše sa človeka začína týkať nečakane veľa problémov. A vážnych. Nielen zdravotných, ale aj spoločenských.

Organizmus obézneho už dávno nefunguje tak, ako by mohol. Do schodov sa zadýcha, prichádzajú problémy s trávením, zdravotné ťažkosti, nočné potenie sa, sex je viac namáhavý, než príjemný. Je známe, že cez takéto „malé“ problémiky prerastá do vážnejších chorôb, ako cukrovka, onkologické a kardiovaskulárne problémy. A končí väčšinou neatraktívne predčasnou smrťou.

Nadváha pritom býva často terčom posmechu – deti v škole sú nemilosrdné k tučným rovesníkom. Vypasený chlap môže rovno zabudnúť na niektoré profesie. Ale výsmech, či odmietanie neatraktívne tučných spoločnosťou nestačí, ako – utiahnu sa niekam do úzadia a tučnejú ďalej.

To všetko „sa“ vie a pritom nechávame našich blízkych tučných, aby potichu tučneli ďalej.

Možno aj vaši rodičia naberajú kilá navyše vďaka nezmyselnému jedálnemu lístku. Možno vaše deti už dávno majú nejakú tú zbytočnú zásobu . Netreba sa klamať pocitom, že aspoň vyzerajú zdravo – také kritériá zodpovedajú názorom ľudí, ktorí absolvovali detstvo počas druhej svetovej vojny. Možno aj vy sami nemáte celkom ideálnu hmotnosť… Je namieste o tom mlčať?

Spomeňte si, akú mediálnu paniku dokázali vyvolať správy okolo SARS, či AIDS. Obezita je problém, ktorý sa týka oveľa väčšieho počtu ľudí – a nič. V médiách zaznamenáte možno tu a tam nejakú klamlivú reklamu, či slaboduché názory „celebrít“ na tému štíhlej línie.

Ak máte pocit, že niekto z vašich blízkych je obeťou epidémie obezity, spýtajte sa samých seba v duchu, či vám vyhovuje prizerať sa tomu, ako sa váš blízky pripravuje o kvalitu vlastného neskoršieho života.

Povedzte mu (jej), že vás jeho (jej) nadváha znepokojuje.

Taktne – nie je cieľom zraniť, ale ponúknuť podporu a pomoc. Upozorniť, že vec neslobodno podceniť. Že tučnenie – ak s ním nič neurobí – je jednosmerný proces. Čím skôr ho zastaví, tým kratšia cesta bude nazad. Navrhnite mu (jej) návštevu lekára a následne podporte diétne opatrenia neponúkaním nezmyselných jedál.

Viem, niektorí obézni sa po takej debate asi „na smrť“ urazia. Myslím si, že lepšie je preukázať záujem a spoluúčasť, než sa tváriť, že je všetko normálne, ak niekto z vašich najbližších už čoskoro bude na inzulíne, či v rakve. A ktohovie – možno len preto, že sa mu tú obezitu – ako tému rozhovoru – darilo tak dlho ututlať…

Nech sa len urazí a nech sa s vami prestane zhovárať. Aspoň bude mať čas mlčky si premyslieť, že v konečnom dôsledku ste to mysleli dobre vy.

Mnoho ľudí o obezite mlčí, lebo nechce obéznych zraniť netaktnou vetou… …nechceme svojich blízkych zraniť a tak im taktne dovolíme, aby sa zranili a zabili jedlom sami.

Skupina dokáže vytvoriť tlak. Vytvorte tlak, aby vaši tučnejúci blízki prestali bobtnať! Tlak je nevyhnutný – dobrovoľne neprestanú.

Zajedáte svoje problémy?

Mnoho ľudí, ktorí majú problém s nadváhou si zvyklo jesť vždy, keď sa cítia nepríjemne, stresovane, naštvane… Jedlom kompenzujú nepríjemné pocity, stres, problémy, napätie, smútok…

Táto reakcia vo svojej podstate nie je celkom márnym nápadom. Jedenie môže človeka naozaj upokojiť, je to aj fyziologická reakcia. Jedlo a afekt sa spolu zle zlučujú. Ťažko si je už len predstaviť rozzúreného človeka, ktorý počas ziapania na všetkých okolo obhrýza kuracie stehienko. A ak ho obhrýza, možno nie je tak naštvaný, ako vyzerá.

Jedenie v problémovej situácii sa môže zafixovať a neskôr sa stane zvykom. Časom sa situácia začne meniť. Tučný sa môže na problémovú chvíľu dokonca tak trocha až tešiť, pretože už má aj pripravenú čokoládu. Neskôr už ani nie je jednoduché rozpoznať, či sa kŕmi preto, že je rozčúlený, alebo je rozčúlený preto, že sa nemôže kŕmiť, alebo sa rozčúli preto, aby sa nakŕmiť mohol a potrebuje len zámienku na papu.

Ak máte zlú náladu, môže ju zmierniť všeličo, napríklad dobrá čokoláda. To je fakt. Negatívne myšlienky potlačí lahodná, sladká chuť. Aspoň na chvíľku…

Čokoláda však nevyrieši problém, maximálne tak zmení váš momentálny pocit na trochu lepší. „Aspoň že tá čokoláda mi zostala“, povie si taký neborák a spasie ju celú. Neskôr však môže mať nový problém – obezitu. Zajesť ho čokoládou veru nepomôže.

Ak teda máte pocit, že v krízových situáciách hľadáte útechu v jedle, bolo by dobré o tejto skutočnosti vedieť. To je prvý krok.

Potom by to chcelo analýzu, čo sú to za problémy, ktoré vás provokujú k jedeniu. Nedá sa im vyhnúť? Nedajú sa riešiť v inom čase, alebo na inom mieste? V situácii, kedy by ste nemali prístup k potravinám? Nie sú trocha aj zámienkou, ktorá by legalizovala obžerstvo?

Viem, nevyhútam radu, ktorá by platila univerzálne, ale skúste sa zamyslieť nad tým, ako riešiť problém nabudúce bez jedla. Ak viete, že problémy, stres, či depresiu zajedáte, môžete s tým začať pracovať.

Obzvlášť krátkodobé stresy, napätia a hádky zvyknú celkom zmiznúť, ak si dáte sprchu, alebo kúpeľ. Viem, manažéri niektorých firiem by asi museli úradovať z kúpeľne. Berte to však, ako jeden z možných tipov. Cítite, že sa doma idete na niekoho hrozným spôsobom oboriť? Brnknite si sprchu a kým z nej vyleziete, zabudnete aj na to, že vás niečo trápilo. Je zbytočné vyliať si zlosť na manželke, či svojom papagájovi, len sa zahustí atmosféra.

No a ak nie je inej cesty, skúste zajedať problémy šalátom, alebo inou zeleninou. Viem, nie je to „ono“.

Ale to „ono“ vás môže zahlušiť.

Keď je zle, hovoríme. A niekedy nie…

Ono je to často aj naopak. Ak dievča začne chudnúť a trpí poruchou príjmu potravy, tiež môžu byť problémy. Učiteľka neváhala zatelefonovať matke domov, že by s ňou rada hovorila. Anorexia je problém, ktorý sa nedá podceňovať. Dcéra vraj má trocha nezvyklé jedálenské prejavy, vyhýba sa prílohám, jedlo si drobí na malé porcie. Po jedle sa kamsi stratí. To je dosť znakov, ktoré o možnej anorexii naozaj svedčia.

Všetko by bolo fajn. Učiteľka iniciatívne upozornila na možný vážny problém poruchy príjmu potravy.

Matka však akúkoľvek možnosť anorexie rázne zamietla, ako nezmyselnú a zareagovala protiotázkou. „Má moja dcéra v triede aj nejaké spolužiačky?“. Učiteľka, samozrejme, odpovedala, že áno. A dosť veľa. A matka sa spýtala: „Telefonujete aj matkám tých tučných dievčat, že majú vážny problém s výživou?“.

Učiteľkine „nie“ bolo sotva počuť.

Je to zaujímavé. O obezite sa akosi stále taktne mlčí. A pritom je to veľmi vážny problém – obzvlášť u detí a mládeže, pretože sa dá predpokladať, že tí čo sú obézni už zamlada, budú na tom v dospelosti naozaj veľmi zle.

Je zaujímavé, s akým prehľadom nechávame aj malé deti, aby sa nadžgávali jedlami a nápojmi o ktorých je známe, že zdraviu pri častej konzumácii škodia. Pritom sú to často práve rodičia, ktorí obezitu svojich detí vlastne ani nevnímajú. Myslia si, že deti z toho „vyrastú“. Pritom im tak dávajú ten najhorší možný základ pre vážne ochorenia už v strednom veku. Ak im ale poviete, že robia chybu – svorne vás zmasakrujú prívalom urážok a nadávok. Asi v zmysle „moje dieťa je dokonalé a vy tomu nerozumiete“. Aj o narkománii, či anorexii detí sa rodičia často dozvedajú až poslední.

Len tak som si chcel povzdychnúť. Viem, nič to nezmení.

Ak sa vám tento článok páčil, zdieľajte ho, prosím.

 

 

Komentáre k článku: Ty si ale riadne pribrala! Spomaľ…

  1. bea 25. októbra 2005

    Teraz som si spomenula, ze som čítala ako korpulentná žena s deťmi nakupovala nevhodné potraviny z reklamy..a nik jej neporadil..Je to veľmi, veľmi zložité zachraňovať a pritom neničiť…

  2. Marja 4. decembra 2005

    Áno, za 3 roky som pribrala 15 kg. To moje večné -od pondelka začnem … A každý pondelok po výdatnom obede – nebudem večerať! Po príchode domov z práce – výdatný olovrant, ktorý sa predĺžil až do odchodu do postele. Kilečko za kilečkom. Nemám si čo obliecť, odmietam chodiť do spoločnosti, prestala som sa maľovať, do zrkadla sa pozriem len pri česaní, alebo či mi netrčí niečo z nosa … Nestarám sa o moj výzor. Viem, že potrebujem schudnúť, už ani nie tak pre krásu ako pre zdravie. V podstate sa cítim dobre len pri fyzickej záťaži sa potím ako somár v kufri, mám začínajúce bolesti kĺbov, zvláštne nepríjemné tlaky pri vyprázdňovaní sa. Po prečítaní tohto článku začínam bojovať s nadbytočnými kilami. Konečne som dostala sygnál – teraz! Už toho mám naozaj dosť! Znížim príjam jedla. Ovocie, zelenina, vláknina – áno. Cukry (keksíky, chrumky, tyčinky …) nie! Tuky len olivový olej, trochu masla, tvrdé syry, málo tvarohu, jogurty malé, mäsa – rybacie, kuracie, veľa zelenej vňate – petržlenovej, kôprovej, bazalkovej … A viacej spánku. Držte mi palce!

  3. eva613 12. apríla 2006

    Hm,hm,ako kráčam po ulici zdá sa mi, akoby mládeže s nadváhou pribúdalo z roka na rok. Niet divu, však oni sa „nepohybujú“. Nasvedčuje tomu aj pohľad na sídliskové ihrisko. Deti sedia na lavičkách a zvlášť dievčatá. Neviem prečo … Chápem, ak rodičia nemajú financie na rôzne športové krúžky, ale lopty sú dostupné. Tiež som vyrástla na sídlisku, ale ísť von neznamenalo sedieť na lavičke. Už keď sme boli len dvaja, stačila nám lopta, švihadlo, jeden bicykel sme si všetci požičiavali. Na „preliezkách“ (železných konštrukciách) sme sa pretáčali, šikovnejší vymýšľali rôzne figúry a ostatní sme ich napodobňovali. Tým chcem povedať, že sme boli stále v pohybe, bez ohľadu na ročné obdobie a rodičia mali problém nás dostať domov. To bola moja generácia, ale ani generácia mojej dcéry nevysedávala na lavičkách. Žiaľ teraz pohyb asi nie in :(

  4. evak 12. apríla 2006

    Prave ze tie zle navyky maju ludia uz z domu a potom sa s tym tazsie bojuje:( V skolach by si myslim bola viac nez vhodna nejaka nauka o zdravom zivotnom style, co a ako jest a preco, aby sa ten zaklad nejako vytvoril a ked nie, tak minimalne zaujem dozvediet sa o tom nieco viac a nieco pre svoje zdravie urobit. Miesto samej teorie, ktoru clovek po skole aj tak zabudne, by sa fakt uz v skolach hodili veci do realneho zivota. Ved na ten vlastne skoly pripravovat maju!!! K niektorym rodicom sa radsej vyjadrovat nebudem…skoda reci, tiez niekedy len oci vyvalujem;)

  5. Anonym 12. apríla 2006

    Moj nazor je, ze v skolach by nemali byt automaty na sladene napoje, takisto ako na kavu, cokoladu, dalej v bufete by sa nemali predavat fastfoodove bagety, hamburgeri a same sladkosti. Viem, ako je to u nas v skole, ak si chcem nieco kupit, najprv ma omraci pach oleja (prepaleneho) a potom si horko tazko mozno nieoc vyberiet. Ak mam stastie maju aj jogurt (polotucny). Tak raz za mesiac si mozem kupit zeleninovy salat (nevabny).
    Velmi zlym prikladom pre deti su skolske jedalne – zeleninova obloha nic, ovocie mozno raz za tyzden, ak je niekde v akcii, ale parene buchty, mastne maso, nezdrave tuky a knedliky to ano a vo velkom. A rovnaka porcia pre prvacku dievca ako pre chlapca v deviatom rocniku. Vychovavatelky casto nutia deti zjest aj co nechcu/nevladzu. a rodicia platia a su radi, ze dieta ma zabezpecenu plnohodnotnu stravu. O jednu povinnost doma varit menej :(

  6. Ayleen 12. apríla 2006

    To som bola ja.

  7. Ayleen 12. apríla 2006

    Podla man dieta do tych 6 rokov zje, co mu chuti, co mu doma das. Velmi o tom nerozmysla. Jasne, ma oblubene a nechcene jedla, ale ci mu das na desiatu horalku alebo jablko a par piskot, to mu je prakticky jedno. Ale pride skola, porovnavanie so spoluziakmi, mozno vysmech, ze nema Snickers, ale iba smiesne jablko, co to ma za mamu, co mu nedopraje a uz sa tvoria zle navyky. V tom veku sa deti strasne opicia jeden po druhom.

  8. mamca 12. apríla 2006

    Je to alarmujúce, že obéznych detí pribúda.Ayleen súhlasím s tým, čo si napísala. V škole mojich detí rodičia aj podpisovali petíciu za neosadenie automatu, no nakoniec bol aj tak osadený. Veď aj tak dosť rodičov dá dieťaťu radšej peniaze, ako by mu malo prichystať desiatu. A dieťa si nekúpi jablko ale tatranku. Aj moje deti začali – ovocie, jogurty nám nedávaj, to sa nám rozpučí v taške. Tak to riešim zeleninou napchatou v chlebíku s nátierkou, tam je to schované a „múdri“ spolužiaci sa nevysmievajú. A školská jedáleň? Kapitola sama o sebe. Dcéru odnaučila jesť polievky a šaláty (opakujúca sa čalamáda alebo „svieži“ šalát aj s chrobákmi). Osvetu by potrebovali nielen deti, ale najmä dospelí.
    K článku. Dobrý postreh – tu upozorníme, tam nie. To, že učiteľka upozornila na možnú anorexiu, chválim. Sama mám niekedy trochu strach, aby moja pubertiačka neskĺzla k niečomu takému. A to, že neupozornila aj deti obéznych rodičov? Z pozície jednej učiteľky je to asi boj proti veterným mlynom. Predstavte si, že by si zavolala desať rodičov svojich desiatich obéznych žiakov. Minimálne polovica rodičov by bola určite tiež obéznych, stravovacie návyky v rodinách sa „dedia“. Asi by tú úbohú učiteľku ukameňovali, lebo jej upozornenie by považovali za útok na seba („veď je to predsa naša vec, ako dieťa stravujeme“, „u nás je to dedičné“, „čo sa do nás starie, nech učí poriadne deti“….). Problém je komplexný a dlhodobý. Chýba osveta, osveta, osveta. Vďaka Miro za článočky a za stránku.

  9. Monika T. 12. apríla 2006

    Výborný článok, ale je to bohužiaľ boj s veternými mlynmi.

  10. anona 13. apríla 2006

    žiadne veterné mlyny, vy, čo máte alebo budete mať deti, vzorové správanie je jedna z ciest, keď nebudete fajčiť, piť, obžierať sa, ale tráviť čas na vzduchu ľahkým športom so svojimi deťmi, keď vaše deti budú mať dostatok sebavedomia, tak to zvládnu a v dospelosti zopakujú, čo sa naučili. spoločnostť nie je chiméra, je to zoskupenie konkrétnych ľudí, vás, nás… a preto my vytvárame možnosti, čo nie je až také depresívne, keď čítam napríklad túto stránku, no nie? klaniam sa odvážnej pani učiteľke, nech ju neodradí žiaden zadubený rodič, aj ja som bola dosť agresívna, a po istej dobe som so zveseným nosom zistila, že pravdu mala učiteľka a nie ja:))

  11. Aďa 18. apríla 2006

    No ja všetko dodržiavam pravidelne chodím cvičiť a takmer vôbec nejem sladké.A napriek tomu mi váha neklesá, dosť som z toho hotová trvá to už 4 mesiace.Poraďte mi prosím čo mám robiť už strácam silu stále bojovať s nadváhou.

  12. Miro Veselý 18. apríla 2006

    Aďa: Ak máš nadváhu, potom asi ostane jedine vážiť si potraviny. Niekedy má človek pocit, že papá málo, ale v skutočnosti sa stravuje zle.

  13. mara 19. apríla 2006

    ja ako matka anorexičky si myslím že všetko čo sa prehána je nebezpečné pre každého človeka. Anorexia je veľmi, veľmi závažná choroba nie len pre samotnú ale aj pre celú rodinu. Preto si myslím že sa až moc rozpráva o dietách čo má veľmi nedobrý vplyv na mladé dievčatá a vedie to niekedy až k smrti. Preto varujem a noc napominam všetký dievčatá ktoré chcú schudnúť aby si veľmi veľmi davali pozor a radšej sa poradili z odborníkmi.

  14. inkognito 19. apríla 2006

    asi som jedina dospievajuca na tejto stranke….no vsetko raz treba skusit…vazim 47kg a mam 155cm….vsetky moje spoluziacky su nadherne chude, nosia letne sukne, kazdy po nich pokukuje….len ja som akoze priemer(aj ked sa mi zda, ze moje tuky sa za priemer povazovat nedaju).a nenapcham sa do ziadnej sukne. som z toho na dne. chcem schudnut.
    K CLANKU
    taketo ucitelky obdivujem. je naozaj vidno, ze maju rady deti a zalezi im na ziakoch. chcu im pomoct, lenze rodicia to nikdy nevedia pochopit. ja som napr. odmietla zjest halusky s bryndzou, lebo som si povedalal, ze radsej si dam nejaky ten zeleninovy al. ovocny salat. rodicia do mna tie halusky natlacili… a ked videli na dovolenke v lete, ako mi z plaviek trcia tuky, zacali sa mi vysmievat, aka som chuda, a ze ked oni boli mladi, boli ako sparatka…tak preco mi to nedovolia????aj ja chcem schudnut a byt tenka ako moje spoluziacky

  15. inkognito 19. apríla 2006

    a zacali sa vysmievat, aka som tucna. a ze ked oni boli…

  16. zuzi 20. apríla 2006

    Myslim, ze v clanku kazda strana mala trochu pravdu. Deti, ktore nejedia su vzdy viac napadne ako tie, ktore sa prejedaju. Ale ta ucitelka aj tak urobila dobre.
    Dnes je proste taky chory trend. Je mi az zle z tych vychudnutych modeliek z predvadzacich mol alebo casopisov. Je to nezdrave a deti ich povazuju za idoly. Aj v obchodoch ponukaju modne trendy pre vychudnute. A normalne vyzerajuce dievcata si nemaju z coho vybrat.

  17. cia 15. mája 2006

    Pani učiteľke všetká česť, že mala odvahu upozorniť mamičku na závažný problém. Čudujem sa, že v dobe ako je táto, keď už skoro trojročné deti ovládajú základy PC nie sme dosť informovaní o psychických poruchách ako je aj mentálna anorexia, bulímia. Ja som nikdy nepatrila k vychudnutým dievčatám, ale trend, ktorý nám udáva táto doba ma doviedol až k ťažkým depresiám. Neustále kontrolovanie, čo môžem zjesť, domýšľanie ak sa niekdo okoloidúci zasmial, že sa smeje zo mna atď. Je to hrozné, preto zastávam ten názor, že už na základných školách by mali byť aspoň vzdelávacie krúžky o zdravom životnom štýle a o ponímaní „krásy“.

  18. alveo 18. októbra 2006

    áno to je všetko pravda ale keď sa to tak ťažko rieši inak ako jedlom…vtedy nič nie je uspokojením, nič iba sa dožrať…a kto mi poradí ako z toho von už niekedy naozaj neviem ako ďalej a prichádz a zúfalstvo, zas som zlyhala zas som to nezvládla…nechápem prečo ma takéto stavy prepadajú, nenávidím ich…nenávidím seba, že som to nezvládla..kto mi poradí ako ďalej a čo s tým…

  19. Miro Veselý 18. októbra 2006

    alveo: ak nestačí disciplína, odporúčam poradiť sa s psychológom. to ako sa sebaobviňuješ nie je v poriadku, treba riešiť čo s týám, inak to bude len horšie.

  20. lola 21. novembra 2006

    Keď som dnes ráno pozerala do zrkadla, tak si v duchu hovorím, baba rob so sebou niečo. Mám 23 rokov, 162 cm a 80 kg. Vždy som vydržala s diétou len pár dní, akosi nemám výdrž. Ale toto vyzerá dobre a myslím, že sa to dá celkom v pohode zvládnuť. Človek nie je hladný a to je podstatné.

  21. ivinka 8. mája 2008

    To je uplna sranda,ze vsetci tucnejsi ludia mame presne take iste pocity…..vlastne ani nie sme hladni,ale ten pocit zadostucinenia,ze sa konecne poriadne najeme nas stale a stale vedie do chladnicky…u mna je to tiez tak,v poslednej dobe som moc pribrata,citim sa strasne tazka,unavena a dost sa pre to trapim-a najhorise na tom je,ze sa trapim aj pre to ze sa pre to trapim(neviem,ci ste to pochopili=)pretoze sa mi zda,ze ked si davam pozor na vzhlad,ze som nevdacna a trapna… moc by som chcela schudnut,ale stale sa motam v zacarovanom kruhu…tyzden papam fajn a potom sa zase prejedam………joj,no nic…moc vam vsetkym drzim palce,aby vam to vyslo a citili ste sa sviezi a zdravi…..:)))…..

  22. carmen 30. júna 2008

    presne aj ja mam take pocity, od minuleho roka som pribrala asi osem kil, odkedy som zacala chodit na VŠ a preto, ze nemam co robit, proste jem z nudy a zajedam stres. …a teraz som z toho strasne nestastna, mam z toho depky a vsetci su nestastni zo mna….vazne neviem, co robit, kazdy den si hovorim, ze to zmenim, no potom sa opat prejem, a tak si poviem, ze od zajtra a potom to opat porusim, a tak dokola…som z toho hrozne nestastna a normalne sa hanbim chodit medzi ludi:((

  23. efka 1. júla 2008

    ahoj carmen, veru by si mala začať chodiť medzi ľudí, a hlavne do prírody. ked na teba pride nuda tak sa chod prejst, ved urcite este nopoznas vsetky zakutia, alebo si zober nejaku knizku do ruky, trosku sa rozptyl..alebo mozes skusit aj ponuky sportu na univerzite…aspon spoznas novych ludi….:-) a urobis pre seba nieco dobre

  24. Jarka 14. februára 2009

    Je to neuveritelne ako vas chapem…Som zo svojej vahy nestastna..stale mysim len na to ze som tlusta…a kazdy vecer si poviem ze to zvladnem.. a ze zajtra zu tolko nezjem..Ale som stale taka nervozna ze to nikdz nezvladnem..stale sa prejedam a vsetko koli nervozite…alebo koli smutku ktory ma uz dlhsi cas trapi..neviem co so sebou:((((((

  25. daniela 11. mája 2009

    ja mam problem v tom,ze som schudla 4 kg za mesiac a teraz pokracujem v stravovani tak isto a nejde to dole,iba obcas 200 a potom nasppat 200 g atd,mam pridat cvicenie alebo menej jest?Jedavam len zdrave veci a cvicim 3 x v tyzdni.

  26. Jarmilia 27. novembra 2009

    ach to je tak TAZKE!…prezivam to s Vami so vsetkymi. Mam presne tie iste stavy a pocity. Strasne chcem schudnut a mam z toho depresie, ze sa na seba nemozem ani pozerat,…pametam na casy, ked mi ludia hovorili ako som krasne chuda a teraz len krutia hlavou ako som mohla tak rychlo pribrat. Musim na to mysliet cely den, az to na mna pride a prejem sa tak, ze mi je z toho poriadne zle :-( …viem ze si nicim telo a postupne asi aj psychiku ale neviem ako inak…kazdym dnom to chem zmenit, ale vy sami viete ako moc je to tazke. Niekedy by ma ani nenapadlo, ze takto skoncim…chudnutie pre mna bola hracka. Asi rok som zila na delenej strave a to bolo nieco uzasne…a teraz….je vsetko prec a mam pocit ze uz neviem zit sama so sebou :(

  27. Natasha-web 16. decembra 2009

    to, co som hladal, vdaka

  28. No name 30. apríla 2010

    :( mam 11 rokov 150 cm,a vazim 45 kg…..vsetci sa mi posmievaju….

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: