Chuť na sladké? Zbavte sa jej!

Píše Miro veselý od roku 2004.

Máte radi cukor? Tak to asi už viete, že odborníci na výživu pred ním cúvajú, ako upír pred cesnakom. Nie sú to však upíri, cesnak odporúčajú. Takže ako je to s cukrom?

Jeho neblahý účinok na naše zdravie sa neprejaví okamžite. Zbadáme ho až po rokoch nežiaducimi tukovými vankúšikmi na našom kedysi štíhlom tele a akoby to ešte nestačilo nesie vinu aj našom chrupe, lebo je príčinou zubného kazu. Navyše sa rýchlo vstrebáva a má tam schopnosť ovplyvniť aj našu hormonálnu rovnováhu. Jeho častá konzumácia sa podpisuje na zvýšenom obsahu tuku v krvi a aj na páse. Žasto zhoršuje správanie už u detí. Je to skutočne rafinovaný nepriateľ a to, že je rafinovaný má dokonca napísané aj na obale. No predmetom tohto článku nebude cukor, ale chuť na sladké a čo s ňou.

Vie to aj potravinársky priemysel a na tomto fakte zarába nemalé peniaze. Sladká chuť je zárukou dobrej predajnosti akéhokoľvek výrobku. Dokonca aj slané jedlá obohatené o sladkú chuť sú často atraktívnejšie. Kde sa však chuť na sladkosti vzala? Prečo musíme obchádzať v potravinách regály so sladkosťami oblúkom a deti hádžu do košíka všetky tie dobroty, čo poznajú z televíznej reklamy?

Prečo nám sladké chutí?

Sme tak naprogramovaní prírodou. História súčasného stravovania je veľmi krátka. Masové rozšírenie cukru prišlo až v 20. storočí a je to skutočne krátka doba v porovnaní s miliónmi rokov evolúcie a stravovaním, ktoré sa v jednotlivých obdobiach líšilo len nepatrne. Spravidla sme boli bližšie k nedostatku, než hojnosti. A preplnené hypermarkety tu ešte pred pár desiatkami rokov tiež neboli.

Jednou z výhod človeka oproti iným pozemským tvorom bola aj jeho „všežravosť“. To mu dovolilo prežívať od trópov až po polárny kruh. V každom podnebnom pásme našiel potraviny, ktoré mu dovoľovali prežiť. Je však jedno v akej oblasti zeme človek prežíva a čím sa živí, všetci do jedného majú niečo spoločné. Jedlom, ktoré má sladkú chuť nepohrdne nikto. Je to v nás hlboko naprogramované. Nie je ale sa čomu čudovať. Sladkú chuť má už materské mlieko.

Stačí sa pozrieť na pravlasť moderného človeka (Afriku) a zistíme prečo je tomu tak. Vyzerá to, že ešte pred našou „všežravosťou“ sme boli zrejme „plodožravci“ a väčšina plodov má sladkú chuť. Aj anatomický pohľad na náš tráviaci systém nám napovedá, že je tomu tak. Veľmi sa líši od tráviacej sústavy mäsožravcov ale aj bylinožravcov.

Živočíšny druh, z ktorého sa človek vyvinul, sa musel milióny rokov živiť pojedaním ovocia a plodov. Dokonca ak sa na vec pozrieme aj iným pohľadom ako evolučným – kresťanským tak sa nám táto teória potvrdí. V biblii sa píše, že Adam a Eva žili v raji a živili sa plodmi z rajskej záhrady.

A tu je na mieste sa zamyslieť. Ovocie má sladkú chuť a je to tá prapôvodná potravina, ktorou sme sa kedysi asi živili. Sme vybavení prírodou nepoznať pri jedení sladkého striedmosť. Malo to vtedy svoje opodstatnenie. Pri väčšine plodonosných rastlín je úroda sezónna záležitosť. Obdobie nadbytku nasledovalo obdobie núdze a len táto nestriedmosť zabezpečila nabratie dostatočných tukových zásob na obdobie nedostatku.

Nie je sladké ako sladké

Sladké ovocie, ktoré nám ponúka príroda sa veľmi líši od sladkých maškŕt, ktorými sa stravujeme dnes.

Aj samotný cukor obsiahnutý v ovocí je menej “nebezpečný”. No v tomto prípade platí, že cukor v ovocí je len akýmsi „ochucovadlom“ na látky, ktoré sú veľmi dôležité pre naše telo. Je to celý komplex vitamínov, minerálov a stopových prvkov. Aj samotná vláknina obsiahnutá v ovocí sa postará o to, aby sa cukry uvoľňovali postupne a telo si ich nestíhalo až tak ľahko ukladať vo forme nadbytočnej energie do telesného tuku.

Ak náš mozog dostane signál, že sa v ústach nachádza niečo sladké, tak bez ohľadu na to či je človek sýty alebo nie, mozog vyšle povel v jedení pokračovať. Hovoríme tomu maškrtenie. Náš mozog ešte nepochopil, že za posledných 100 rokov prebehla revolúcia v stravovaní a už dávno nie je jediným sladkým jedlom ovocie. Ani to, že nedostatok jedla je už dnes nepravdepodobný.

Treba dobre poznať svojho nepriateľa

S tým, že nám bude sladké vždy chutiť sa musíme zmieriť. Nie je to o tom, či máme alebo nemáme pevnú vôľu. Musíme sa zmieriť aj s tým, že nás naše telo bude trápiť chuťou na sladké. Je to prirodzené. Však takmer celej histórii človeka platilo, že sladké nie je len energia, ale aj vitamíny a ostatné, pre zdravý chod organizmu, nevyhnutné látky.

Telo má jednoduchú logiku. Keď mu chýba nejaká živina, ktoré sa nachádza v ovocí, vyšle signál zjesť niečo sladké. V súčasnosti, kedy sa používajú v kuchyni koncentrované potraviny, zbavené väčšiny dôležitých výživných látok, môže vzniknúť diabolský začarovaný kruh. Nepretržitá chuť maškrtiť. Preto je najdôležitejším krokom ako premôcť nepriateľa (nepriateľom je chuť na sladké), návrat k pôvodnej, na živiny bohatej strave. A teda k ovociu.

Inými slovami: Máte chuť na tortu? Nedajte si ju. Radšej si dajte ananás, alebo pomaranč.

Iste, ovocie nie je tak “efektné” a tak sladké, ako umelo vyrobené sladkosti, ale o to menej škody napácha.

Umelé sladidlá nemusia byť najlepšie riešenie

Pokiaľ slúžia dočasne na ochutenie nápojov, alebo náhrada cukru pri prechode z nezdravej výživy na zdravú, tak majú nepochybne svoj význam. Určite ale odporúčam radšej použiť stéviu, ako čokoľvek iné.

Ale nie je to vhodné trvalé riešenie, ktoré by sa dalo pri chudnutí v neobmedzenej miere uplatňovať. Ak sa vám podarí aj pripraviť nejaký chutný dezert so zdravých surovín a ochutený umelým sladidlom, tak sa zapne v mozgu rovnaký spúšťač nestriedmosti ako je to pri „originálnych“ sladkostiach. Vtedy síce nepriberiete z cukru, ale z iných surovín použitých v recepte.

Skutočne je pri chudnutí “dovolené” ovocie?

V malom množstve áno. Vo veľkom množstve sa priberá aj z ovocia.

Malým množstvom rozumejte jeden, alebo dva kusy ovocia za deň. Ak si dáte napríklad kilo banánov, 2 pomaranče a jedno jablko, je to energetický príjem okolo 5500 kJ, čiže takmer poldenná dávka energie. Cukor sa potom postará o to, že budete tak hladní, že to nevydržíte a zjete aj niečo iné. Ovocie (najmä banány) majú vyšší glykemický index. Preto ovocie áno, ale veľmi opatrne. Oveľa lepším riešením je zvoliť si zeleninu – energeticky je oveľa menej “náročná”, čiže môžete jej zjesť oveľa viac, odporúčam okolo pol kila zeleniny denne.

Čo teda proti chuti na sladkosti?

Sýtosť. Tá zaberá spoľahlivo. Dosiahnete ju spojením dvoch faktorov:

  1. V strave potrebujete mať správny obsah potrebných živín. Kto si uberá z príloh, núti tak telo, aby sa dožadovalo energie. Preto potrebujete jesť správne množstvo jedla. To však nie sú zas nejako veľké porcie. Preto je to druhý bod:
  2. Objemovo musíte jesť veľa. Na to slúži zelenina, ktorá zväčší objem jedla. Tým, že sa trávenie spomalí, vyrieši sa problém s glykemickým indexom niektorých potravín a zároveň prestanete pociťovať hlad. To zvyčajne stačí, ale v hre je ešte tretí faktor a to
  3. Jedenie z maškrtnosti, alebo z dôvodu zlej / dobrej nálady, na upokojenie, či potechu. Nazýva sa to aj psychogénne jedenie. Aj keď ste sýti a najedení, ak príde kolegyňa s veterníkom, dostanete naň chuť. S tým sa nedá nič robiť. Oveľa ľahšie jej odoláte v stave sýtosti. Ale najlepšie je nemať poruke žiadne lákadlá.

Týmto systémom si teda môžete pripraviť v živote pôdu na to, aby ste nemávali rôzne návalové túžby po sladkostiach.

Zažeňte chuť na sladké. Takto:

Chuť na sladké je častým problémom, ktorý spôsobuje že chudnutie sa nedarí. Ak je chuť na sladké príliš silná, potom neodoláte a už maškrtíte. Žiaľ, sladkosti sú tou najhoršou voľbou, ak chcete dosiahnuť chudnutie.

Túžba po sladkostiach vzniká v zásade z dvoch príčin a s obidvoma vieme niečo spraviť.

  • Je to zvyk, maškrtnosť, rozmaznanosť.
  • Je to hlad a hypoglykémia.

Do prvej kategórie túžby po sladkostiach spadá väčšina z nás. Jednoducho sa dá navyknúť na to, že ak mám chuť dám si. To sa stane takým zvykom, že máme pocit, že inak to ani nemôže byť.

Túto túžbu po sladkostiach posilňuje ľahká dostupnosť. V mnohých rodinách nájdete na stole stále pripravené misky s keksíkmi, koláčmi, či banánmi. Ak chcete schudnúť, takéto veci nesmiete.

Proti maškrtnosti sa dá bojovať len tvrdým zákazom.

  • Veľmi vám pomôže ak všetky dobroty zmiznú z očí. Skryte ich do chladničky. Alebo lepšie – nekupovať, nepiecť, necukrárčiť! Ak nebudete vidieť svoje lákadlá, často si ani nespomeniete, že máte chuť na sladké. A tak ani nebudete musieť zahnať chuť na sladké.
  • Užitočné je nebyť hladným. To sa ale už ideme prehupnúť k druhému dôvodu chuti na sladké.

Druhý dôvod túžby po sladkostiach je hlad. Tento hlad môže byť spôsobený rôznymi príčinami.

  • Nepravidelné jedenie. Nenajete sa ráno, obed nestihnete a podvečer ste ako kombajn, ktorý naberá v obchode do košíka všetky sladkosti ktoré by nemal. O chvíľu ich aj spasiete. Možno dokonca s klamným pocitom „veď po celodennej hladovka sa výnimka azda smie“. Nesmie. Tá výnimka totiž putuje priamo na váš pupok.
  • Diéta. Veľa žien sa snaží schudnúť škrtením stravy. Potom sú návaly túžby na sladké celkom zákonitým javom, ktorý spôsobí, že nakoniec majú stále väčšie bruchá.
  • Tvrdý tréning. Príliš tvrdý tréning spôsobí že počas cvičenia sa minie veľa krvného cukru. Výsledkom je hypoglykémia a s ňou prichádzajúca nekontrolovateľná žravosť. Nával túžby na sladké môže byť podčiarknutý neraz až agresívnymi pocitmi a rizikom riadnej hádky. Áno, všetko to robí hypoglykémia.
  • Menzes. Ak máte príjem stravy nastavený na minimim čo to dá, počas menzes je spotreba energie vyššia. Ak chcete proti tomu zasiahnuť. Musíte počas menzes jesť viac. Dajte si tvaroh navyše, alebo tofu. To môže úplne zrušiť návaly túžby po sladkostiach počas menštruácie. Mnoho žien to robí naopak. Pred menzes im stúpne váha, lebo im telo zadržalo vodu. Oni si však myslia že priberajú a preto ešte viac priškrtia jedlo. O to tvrdšia chuť na sladkosti príde. Možno aj s agresivitou. Už viete prečo. Lebo hypoglykémia. K tomu hormóny a je zle. Zbytočne.

Nech už je váš hlad spôsobený akokoľvek, výsledok je rovnaký. Dostavujú sa stavy „vlčieho hladu“ alebo neodolateľnej túžby po sladkostiach. Riešenie je veľmi jednoduché.

  1. Jedzte často malé množstvo jedla so zeleninou.
  2. Športujte v aeróbnom pásme zaťaženia, nie viac.
  3. Počas menzes mierne navýšte príjem jedla, prednostne bielkoviny.
  4. POTOM bude vaša túžba na sladké ľahko prekonateľná aj slabou vôľou.

Možno vám tento tip pomôže schudnúť. Potom budem rád. Dovtedy čakám. :-)

Stop chuti na sladké

Chuť na sladké je veľmi nepríjemný stav. Je to blízke drogovej závislosti – viete, že by ste nemali (fajčiť, piť, pichnúť)… …ale je tu túžba. Tá trvá a valcuje vás. Neviete odolať a tak si niečo dáte. No čo potom? Chutilo vám. A túžba je nazad. Ešte!

Je jasné, že chuť na sladké nie je žiadna drogovo podmienená vec – ak cukrík nebude, nehrozí vám abstinenčný syndróm. No pocit to bude nepríjemný hlavne v prípade, že ste zvyknutí uľaviť svojej túžbe.

Chuť na sladké ako zvyk

Práve zvyk je niečo ako sval – opakovaním silnie. No neskôr už nebude chcieť pustiť. Takže cesta z toho kruhu von je nepríjemná. Musíte sa donútiť nedať si nič. Vydržte to. Ten zvyk sa stane zvykom nejedávať sladkosti.

Možno však namietnete, že sa vám ťažko pestuje zvyk, ak stále zlyhávate. Práve preto odporúčam, aby ste vo svojom živote zaviedli pravidlá, ktoré vám znížia pravdepodobnosť zlyhania.

  • Jedzte pravidelne a často. To zmierni chuť na sladké.
  • Jedzte jedlá s nízkym glykemickým indexom. To zníži neskoršiu túžbu po sladkostiach.
  • Jedzte veľa zeleniny. Tá vás napchá. Sýty človek neuvažuje o cukrovinkách.
  • Riadne sa vyspite a relaxujte. Svieži človek odolá pokušeniu ľahšie, ako vyčerpaný.
  • Nemajte poruke žiadne sladkosti.
  • Zaistite si prísun radosti a zábavy inou cestou, ako jedením čokolády, či cukríkov.

S pomocou takýchto pravidiel sa vám podarí veľmi účinne potlačiť túžbu po sladkostiach a maškrtení. Je to overené. Samozrejme, tu a tam možno zlyháte. No a čo? Nabudúce to bude zas lepšie. Je v tom veľa zvyku a ten tvoríte vy. Ak si zvyknete nemaškrtiť sladkosti, časom na to aj zabudnete.

Video o tom ako sa zbaviť chuti po sladkostiach

Mávate návalovú chuť túžby na sladkosti? Vo videu sa dozviete, ako proti nej môžete účinne bojovať.

V túžbe dať si niečo sladkej chutí sme si rovní aj so zvieratami. Aj pes, či domáci zajac sa vedia naučiť jesť sladkosti. Majú ich radi a ak môžu, vždy ich aj uprednostnia. Preto to nie je nič nezvyčajné aj u ľudí.

Pri obezite a nadváhe je často v hre mechanizmus, ktorý môže byť skrytý – aspoň na prvý pohľad. Niekedy sme tuční preto, že sa správame macošsky ku vlastnému telu. V pozadí tohto procesu však môže stáť nejaký problém, ktorý so stravou nesúvisí. Strach, depresia, komplex menejcennosti, pocit neistoty, obavy, úzkosť… Podobné pocity neraz stoja na začiatku a človek sa naučí, že čokoládová tyčinka poskytne aspoň na chvíľu určitú úľavu. Neskôr sa to stane zvykom. Možno máte pocit, že sladké jedlá sú “to jediné, čo vám zostalo, tak mi neberte ešte ja to”.

Pokiaľ však sladké pokušenie je naozaj tak dôležité vo vašom živote, tak ho možno nemáte plne pod kontrolou. Možno by sme mohli zvážiť aj paralelu so zvieratami. Ak máme psíka, ktorý otravuje kým nedostane sladkosť, asi by ste ho nazvali rozmaznaným. Aj u človeka je to podobné. Chutí vám sladká chuť? Nemôžete si bez nej predstaviť život? Potom tu hovoríme o ťažkej rozmaznanosti. Buď vám je dobre, alebo si chcete pocit dobrého vytvoriť aspoň v ústach.

Ste rozmaznaní?

Ak máte pocit, že ste na sladkosti zvyknutí v zmysle rozmaznaní, potom je cesta späť značne nepríjemná. Vedie cez pôst. Pôstom nemyslím hladovku. Skôr stav bez toho, čo máte radi.

Nič proti sladkým jedlám. Tu a tam sa jesť dajú. Ak ale máte nadváhu, alebo obezitu, situácia je iná. V takom prípade sladkosti nepatria do vašich úst. Ani teraz, ani v budúcnosti. Jednoducho túto radovánku si musíte uprieť. Inak nielen že neschudnete, ale pravdepodobne sa vám priebežne bude aj zhoršovať zdravotný stav.

Viem, chuť na sladkosti budete mať navždy. Ale naučte sa ju ovládnuť. Táto chuť vám škodí.

 

Pridajte komentár:

Napíšte vašu otázku, alebo komentár k článku...

Vyplňte ešte: