Za 6 mesiacov pred objektív
Posted: 13 Apr 2016, 13:49
Ahojte!
Tak, keď sa povie som v tom po uši, väčšinou sa to spája s tým najkrajším citom-láskou, no neviem, či v tomto prípade hovoriť o tej pravej láske... lebo o lásku ide, o chorú.. k jedle, k sebe, k dokonalosti,k svojmu egu...no a v takej "láske" som aj ja ... lebo ono to nie je ani láska, ale skôr nenávisť, neznášam seba, jedlo... kvôli tomu ako vyzerám som stále len trestala... po anorexii bol kľud, vďaka hospitalizácii som sa z nej dostala, potom krásne 2 roky slobodného života! síce s liekmi, síce s pravidelným režimom, síce s kontrolou, ale bola som slobodná! vedela som, že ak poľavím a začnem opäť riešiť kcal, príjem a výdaj a sledovať rôzne nové diéty a experimentovať v jedálníčku som v tom opäť a navyše som už vtedy cítila, že ak po jedle niečo nerobím tak mám hrozné nutkanie niečo potom jesť...ale mala som koníčky, kamošky, zdravú mieru športu a tak... no mne preplo a začalo som chccieť viac- pustila som sa do fitness, aa tak celé sa začal kolotoč, na konci ktorého po dvoch rokoch súťaženia ma čakala bulímia... + depresie- opäť, úzskosť-opäť, strata priateľov -opäť, strata chuť žiť-opäť, strata záujmov-opäť a 10kg tuku navyše
... juuuj baby kebyže sa dal vrátiť čas! súťaženie neľutujem ale ľutujem to, že som si z fitness a môjho tela urobila boha, a skutočného boha som odstavila, a hrala som sa na Xenu, že ja zvládnem všetko...ja nie som ten typ vracania či prehaňadiel ( i keď sa netvárim, že som to nikdy neskúšala..vracať sa mi nedalo a preháňadlá som si dala len preto aby som nemala z toľkého jedla zápchu, nie som debil, čo už je v črevách s tým už neurobíš nič) skôr som si to plánovala tak, že 2-3 mesiace budem jesť piate cez deviate a vôbec nebudem riešiť koľko krát si spravím "cheat day" lebo však príde sezóna a ja budem 3 mesiace rysovať a opäť všetko schudnem aj tak... takto sa mi váha kolísala... poznáte to, "buď všetko alebo nič"... a tak to bolo aj u mňa... buď som žrala, neriešila kcali, pomer živín, či príjem a výdaj, či alkohol, či dezerty, či biely cukor, či pečivo....proste som si dopriala... a potom prišla príprava...to bol jedálníček na miligram aminokyseliny presný! suplementy, tréningy, všetko ako hodinky, mňa nič vtedy nezaujímalo, prepla som na režim "čumte na mňa čo dokážem!" a šup za 3 mesiace -10kg, a najdôležitejšie bolo samozrejme nesklamať trénera, byť krajšia, dokázať všetkým, že ja dokážem všetko SAMA- variť si, tréningy, 2 roboty, školu a že aj 300km od rodiny si dokážem poradiť... a potom všetko už len odvodniť, natrieť farbou a tešiť sa kedy si za túto drinu opäť dám jedlo .... lebo posledný mesiac sa ten príjem u mňa pohybuje okolo 1300 kcal, k tomu dvojfázové tréningy a fungovanie v škole, práci... jojo efekt nastane už len po jablku ...toľko môj príbeh... teraz som rok bez súťaženia ale ostala mi závislosť na jedle a tých 10 kg sa nedokážem už tak ľahko zbaviť, som z toho už unavená, hnusím sa sama sebe, nechcem ísť nikam, lebo si myslím, že každý na mňa ukazuje prstom aká som tučná, teraz ani do fitka nechcem ísť ani ma neteší pohyb, ani kamaráti, stále myslím len na jedlo snažím sa písať bakalárku, ale je to veľký boj nedokážem sa sústrediť, strašne ma žerie svedomie, že som už týžden nebola makať v posilke ( a to ten šport skutočne milujem!, vždy som sa ráno budila šťastná že ako do dnes rozbijem, ako zas dám nejaký osobný rekord alebo ako poriadne napupmpujem tie svaly...ja som ten pocit milovala) no teraz tam ísť nechcem,po týždni depky, žravky,sa cítim ako veľryba, nechcem tam proste ísť, skúšala som to ale tá radosť tam vôbec nebola, bola som z toho frustrovaná, rozplakala som sa a odišla... baby toď môj príbeh...ak s tým niektorá stále bojujete dajte vedieť 
ja chcem s tým niečo urobiť (už som bola u psychologičky, som objednaná na vyšetrenie u psychiatra, po skúsenostiach s anorexiou, viem že čím skôr tým lepšie) môžeme niekedy si výjsť von a troška sa o tom porozprávať, alebo si ísť zabehať... utiecť pred vlastnými myšlienkami... alebo si tu môžeme napísať naše rady, pokroky a tak baby dá sa z toho dostať ja viem!a jediná nádej pre mňa je spomienka na ten pocit slobody- od myšlienok, od strachu, od hnevu,úzkosti ... len po toľkých pádoch sa cítim na ten boj strašne slabá...preto hľadám dušičku, ktorá by mi pomohla ... lebo ako sa v jednej knihe písalo ( inak super román pre baby) "Zachráň ma, zachránim teba"
Tak, keď sa povie som v tom po uši, väčšinou sa to spája s tým najkrajším citom-láskou, no neviem, či v tomto prípade hovoriť o tej pravej láske... lebo o lásku ide, o chorú.. k jedle, k sebe, k dokonalosti,k svojmu egu...no a v takej "láske" som aj ja ... lebo ono to nie je ani láska, ale skôr nenávisť, neznášam seba, jedlo... kvôli tomu ako vyzerám som stále len trestala... po anorexii bol kľud, vďaka hospitalizácii som sa z nej dostala, potom krásne 2 roky slobodného života! síce s liekmi, síce s pravidelným režimom, síce s kontrolou, ale bola som slobodná! vedela som, že ak poľavím a začnem opäť riešiť kcal, príjem a výdaj a sledovať rôzne nové diéty a experimentovať v jedálníčku som v tom opäť a navyše som už vtedy cítila, že ak po jedle niečo nerobím tak mám hrozné nutkanie niečo potom jesť...ale mala som koníčky, kamošky, zdravú mieru športu a tak... no mne preplo a začalo som chccieť viac- pustila som sa do fitness, aa tak celé sa začal kolotoč, na konci ktorého po dvoch rokoch súťaženia ma čakala bulímia... + depresie- opäť, úzskosť-opäť, strata priateľov -opäť, strata chuť žiť-opäť, strata záujmov-opäť a 10kg tuku navyše
... juuuj baby kebyže sa dal vrátiť čas! súťaženie neľutujem ale ľutujem to, že som si z fitness a môjho tela urobila boha, a skutočného boha som odstavila, a hrala som sa na Xenu, že ja zvládnem všetko...ja nie som ten typ vracania či prehaňadiel ( i keď sa netvárim, že som to nikdy neskúšala..vracať sa mi nedalo a preháňadlá som si dala len preto aby som nemala z toľkého jedla zápchu, nie som debil, čo už je v črevách s tým už neurobíš nič) skôr som si to plánovala tak, že 2-3 mesiace budem jesť piate cez deviate a vôbec nebudem riešiť koľko krát si spravím "cheat day" lebo však príde sezóna a ja budem 3 mesiace rysovať a opäť všetko schudnem aj tak... takto sa mi váha kolísala... poznáte to, "buď všetko alebo nič"... a tak to bolo aj u mňa... buď som žrala, neriešila kcali, pomer živín, či príjem a výdaj, či alkohol, či dezerty, či biely cukor, či pečivo....proste som si dopriala... a potom prišla príprava...to bol jedálníček na miligram aminokyseliny presný! suplementy, tréningy, všetko ako hodinky, mňa nič vtedy nezaujímalo, prepla som na režim "čumte na mňa čo dokážem!" a šup za 3 mesiace -10kg, a najdôležitejšie bolo samozrejme nesklamať trénera, byť krajšia, dokázať všetkým, že ja dokážem všetko SAMA- variť si, tréningy, 2 roboty, školu a že aj 300km od rodiny si dokážem poradiť... a potom všetko už len odvodniť, natrieť farbou a tešiť sa kedy si za túto drinu opäť dám jedlo .... lebo posledný mesiac sa ten príjem u mňa pohybuje okolo 1300 kcal, k tomu dvojfázové tréningy a fungovanie v škole, práci... jojo efekt nastane už len po jablku ...toľko môj príbeh... teraz som rok bez súťaženia ale ostala mi závislosť na jedle a tých 10 kg sa nedokážem už tak ľahko zbaviť, som z toho už unavená, hnusím sa sama sebe, nechcem ísť nikam, lebo si myslím, že každý na mňa ukazuje prstom aká som tučná, teraz ani do fitka nechcem ísť ani ma neteší pohyb, ani kamaráti, stále myslím len na jedlo snažím sa písať bakalárku, ale je to veľký boj nedokážem sa sústrediť, strašne ma žerie svedomie, že som už týžden nebola makať v posilke ( a to ten šport skutočne milujem!, vždy som sa ráno budila šťastná že ako do dnes rozbijem, ako zas dám nejaký osobný rekord alebo ako poriadne napupmpujem tie svaly...ja som ten pocit milovala) no teraz tam ísť nechcem,po týždni depky, žravky,sa cítim ako veľryba, nechcem tam proste ísť, skúšala som to ale tá radosť tam vôbec nebola, bola som z toho frustrovaná, rozplakala som sa a odišla... baby toď môj príbeh...ak s tým niektorá stále bojujete dajte vedieť ja chcem s tým niečo urobiť (už som bola u psychologičky, som objednaná na vyšetrenie u psychiatra, po skúsenostiach s anorexiou, viem že čím skôr tým lepšie) môžeme niekedy si výjsť von a troška sa o tom porozprávať, alebo si ísť zabehať... utiecť pred vlastnými myšlienkami... alebo si tu môžeme napísať naše rady, pokroky a tak baby dá sa z toho dostať ja viem!a jediná nádej pre mňa je spomienka na ten pocit slobody- od myšlienok, od strachu, od hnevu,úzkosti ... len po toľkých pádoch sa cítim na ten boj strašne slabá...preto hľadám dušičku, ktorá by mi pomohla ... lebo ako sa v jednej knihe písalo ( inak super román pre baby) "Zachráň ma, zachránim teba" 
... no najedla som sa, neriešila som kcal, výčitky o vyprážanom oleji som utlačila a paniku som rozdýchala...lebo po nej by prišlo to= prejedenie v oveľa väčšej náloži ako bol ten chlieb
(tiež som rozmýšľala kedy som naposledy niečo také jedla) alebo fazuľu v paradajkovej omáčke z konzervy a s ryžou...
....pred pár dňami ma ten pohľad rozplakal :/
ja stale "zabudam", ze nemam pokusat s dietami a manipulovat s jedlom... bud je vsetko na 1000%, alebo na 100% "kazim" , tak sa ucim hladat stred...
...fajn napad v tom stave 
... a uz som sa viezla na vlne dietovania, ppp, chudnutia a priberania... odvtedy som sa prihlasila do sutaze este 3x (!!!), pred dvoma rokmi som sa dostala aj do finale... sak coby som si nezopakla xy krat svoje chyby 
potom bol chvilu klud a pred rokom som zas zaspekulovala so surovou stravou 
a na zaciatku tohto roka som si naordinovala prisnejsi rezim... tak mam +10kg