Veľa ľudí sa rozhodne, že začnú cvičiť. No plynú týždne a stále to akosi neprichádza. Čo sa stalo? Veď úprimne chcem denne cvičiť! Tak ako je možné, že mi do toho vždy príde niečo dôležitejšie? Je to tým, že človek akosi automaticky uprednostňuje to čo je jednoduchšie a príjemnejšie. Pritom to nemusí znamenať aj ľahšie! Možno to poznáte aj sami. Mali by ste napísať ťažký e-mail, alebo úlohu. Pristihnete sa však, že už hodinu upratujete. Upratovanie síce nemáte radi, ale ten email či úloha sú ešte horší strašiak. Podobné to je aj so športom.
Začiatočník sa športu bojí. Nevie ako začať, kde, s kým, ako... To smrdí námahou na mozog. Tak to začne odkladať.
Neskôr, keď už vie, čo to celé znamená tak sa mu nechce. Ono je to námaha pre pohodlie ísť niekde znášať bolesť.
Nuž a na rovinu - ak nepatríte medzi športovcov, všetko vám bude milšie, ako tréning.
Lenže! Človek nechce stratiť tvár. Ani sám pred sebou. Dali ste si záväzok, že od prvého budete pravidelne cvičiť. Bolo by vám hlúpe povedať si úprimne "nechce sa mi". To by vrhalo na vás svetlo, ako keby ste boli nejakí lenivci ačičo! Fuj! To teda nie. Vy úprimne chcete. Len sa nedá!
No a v tejto chvíli potom siahnete pre niektorú z nasledujúcich rokmi overených výhovoriek. Vždy som hrubým písmom (typografi, odpusťte!) označil samotnú výhovorku. Potom komentár, prečo to je výhovorka aj keď tak možno nevyzerá.
Nemám čas. Čas je vec priorít. Na čom nám záleží, na to si čas vždy nájdeme. Ak nemáte čas cvičiť a uznávate fakt, že cvičenie vám skvalitní život a zlepší zdravie, musíte si položiť otázku, čo súrnejšie máte na práci, že tomu chcete obetovať vaše vlastné zdravie.
Pôjdem zajtra. Veľmi častý spôsob, ako sa vyhnúť nejakej činnosti je odklad. Poviete si, že určite chcete ísť cvičiť, ale nie momentálne. Môže to byť strach zo začatia novej činnosti, alebo lenivosť. Nepovoľte si odklad. Stanovte si reálny termín cvičenia a ten striktne dodržte. Akonáhle už začnete s cvičením, zrazu to už ide.
Najskôr chcem schudnúť, potom začnem aj cvičiť. Je to výhovorka, pomocou ktorej človek odďaľuje „ten okamih“. Ak je váš odpor k cvičeniu neprekonateľný, túto výhovorku by som považoval za podmienečne prípustnú z jediného dôvodu: ak by vás nutnosť cvičenia mala úplne odradiť od chudnutia, potom je lepšie začať radšej chudnúť bez cvičenia, ako sa úplne vzdať chudnutia. Vo všetkých ostatných prípadoch je lepšie cvičiť pravidelne už počas chudnutia.
Hanbím sa ukazovať v posilňovni, alebo na verejnosti. Je ľudské, že chcete pôsobiť dobrým dojmom. Ak ale neschudnete, budete sa musieť hanbiť stále viac. Takže tento argument je ľudský. Ale nič vám nebráni v takom prípade cvičiť – doma.
Nemám na posilňovňu peniaze. Platiť si fitcentrum stojí naozaj nejaké peniaze. Ak ich nemáte, môžete chodiť denne na rýchle prechádzky. Veľa ľudí však peniaze má, ale dá ich radšej na niečo iné, ako na posilňovňu. Je to podobné, ako s časom. Ak vám na cvičení záleží, v kvalitne vybavenej posilňovni spravíte pre seba oveľa viac, ako doma.
Nemusím cvičiť, lebo pracujem manuálne. Ako výhovorka je to fajn, no v praxi manuálna záťaž nemá rovnaké účinky, ako šport. Práca vyčerpáva, šport posilňuje.
Nevládzem cvičiť. V tom prípade máte zle navrhnuté cvičenie. Pri cvičení musíte začať od veľmi malých záťaží a len pomaly pridávať na intenzite. Neváhajte začať denne 5 minútovým cvičením, ktoré vôbec nie je únavné. Každý deň pridajte nejaké minúty a intenzitu. Po pár týždňoch budete hravo zvládať oveľa viac.
Nebaví ma cvičenie. Žiaľ, to je u mnohých obéznych ľudí častým javom. Aj mňa viac baví maškrtenie a odpočívanie, ako dvíhanie činky. Ale nedá sa nič robiť. Povedzte si, že cvičenie je pre vás liečebnou kúrou a že lieky bývajú neraz horké. Prinúťte sa. Ak vydržíte cvičiť pár mesiacov, na cvičenie si začnete zvykať. Postupne možno prejdete z hlasných výkrikov typu „nenávidím posilňovňu“ na menej nepriateľské. A keď sa vám začne zlepšovať kondícia a budete vidieť ako vám pohyb prospieva v osobnom aj pracovnom živote, začnete sa s ním znášať ešte lepšie, pretože už budete cítiť, že sa vám oplatí. Ak sa dostanete až sem, je prakticky isté, že si svoju novú, nízku hmotnosť aj udržíte.
Som nešika. Niektorí tuční ľudia sa cítia, ako slon v porceláne. Práve to môže cvičenie razantne zmeniť. Pravidelný pohyb s vlastným telom zlepší nervosvalovú koordináciu a „nešikovný“ človek zrazu začne mať oveľa lepšie koordinované pohyby. Skúste začať. Nebojte sa toho, čo si o vás pomyslia iní.
Nechce sa mi. Mám rád úprimnosť, hlavne ak je človek úprimný sám k sebe. Buďme teda úprimní aj ďalej: práve naša pohodlnosť a lenivosť je hlavnou príčinou, prečo sme stučneli. Tučneli sme dlhé roky, lebo sa nám nechcelo hýbať a chcelo sa nám papať. A chceniu sme vždy hneď vyhoveli. Naše chcenie nám škodí. Mali by sme ho začať bičovať nepohodlím. Cvičením, obmedzovaním papania chutných mastností. Ak chcete schudnúť, spravte to hneď – nedoprajte si papu a cvičte. Je to nepohodlné. Ale ak sa vám nechce, nechcite ani schudnúť.
Máte ešte nejakú inú výhovorku? :-) Možno ani nie. Ale ono to často začína už v detstve. Klasické sú výhovorky ako sa uliať z telesnej výchovy. Telocvik totiž niektoré deti nemajú radi. Veľmi často už v detstve sú práve tieto deti aj obézne. Nie náhodou.
Ak je dieťa viac lenivé, nemá zručnosti na pohyb. K lenivosti sa pridá výsmech okolia a strach zo zlyhania.
Nedostatok pohybu môže viesť k obezite a z nej vyplývajúcemu ďalšiemu výsmechu. So strachom a ťažším telom sa cvičí ťažko a tak sa tomu dieťa vyhýba.
Následne sa tieto faktory navzájom podporujú.
Dieťa je vinou nadváhy a nízkej kondície spravidla rýchlejšie zadýchané. To spolu s úzkostlivými rodičmi môže byť výborná ospravedlnenka a výhvorka ako sa uliať z telesnej výchovy. Ak sa pridružuje aj obezita, zadýchanie sa môže postupne zhoršovať.
Nakoniec: nemusíte ísť cvičiť, ak chcete schudnúť. Stačí ak budete denne chodiť na prechádzky. Ak teda máte čas a nechystáte sa to odložiť na zajtra :-)
