Ty si ale riadne pribrala! Spomaľ…

Píše Miro Veselý od roku 2004. Info...

Je celkom bežné, že si ľudia navzájom vytknú správanie, aké sa im nepáči. Poznáte to iste aj vy.

  • S tou diétou to už riadne preháňaš!
  • Nemal by si jesť tofu, ale viac mäsa.
  • To čo si si dnes obliekol?
  • Neotravuj!
  • Neber mi tie nožnice.

Je celkom bežné a normálne, že si to povieme. Dokonca častejšie a rýchlejšie sa dočkáte kritiky, ako pochvaly. Je tu však niekoľko výnimiek. Jednou z nich je obezita. Tá patrí medzi tabu.

Málokto tučnejúcu dámu, či pána upozorní: hej ty s tými kilami by si niečo mal spraviť. Okamžite!
  • Obezita pritom je na prvý pohľad dobre viditeľná.
  • Málokomu sa páči.
  • Navyše predstavuje zdravotný problém najmä smerom do budúcnosti.
  • Človek so 40 a viac kilovou nadváhou už viditeľne trpí.

No a my mlčíme. Tvárime sa ako keby nič, prípadne tieto bytosti ešte aj prikrmujeme.

Je to paradox. V našej kultúre totiž život patrí medzi chránené hodnoty.

  • Keď si niekto sám siahne na život, stáva sa automaticky pacientom na psychiatrii. Spoločnosť nechce jednotlivcovi dovoliť, aby ohrozil svoj život aktívnym konaním. Spoločnosť jedincov život chráni. Ale len odtiaľ – potiaľ – len pokiaľ ide o priame a “rýchle” ohrozenie.
  • Keď však niekto roky postupne tučnie, nič sa nedeje. Nie je v tej veci automaticky hospitalizovaný na psychiatrii. Často nie je ani len poučený o tom, ako to priberanie zastaviť. Bárs aj nech praskne. Nechceme sa druhých dotknúť a preto mlčíme.

Vlastne tak súhlasíme s tým, že človek sa môže zabíjať sám – pomaly. Súhlasíme s tým, že blízki rodinní príslušníci ho ochotne vykrmujú (…veď mu tak chutí…). Trebárs manželka si tak varením môže zjednať rýchlejšie vdovstvo. 

Nástup obezity je nepríjemne pomalý. Málokto si ho vôbec uvedomí. Neskôr už síce začína tušiť, že sa niečo deje, ale dúfa, že sa celá vec snáď nejako nenápadne zakryje vhodnou kombináciou šiat. Pri obezite však nie je v hre len akási prchavá prestíž, horšie je, že s kilami navyše sa človeka začína týkať nečakane veľa problémov. A vážnych. Nielen zdravotných, ale aj spoločenských.

Organizmus obézneho už dávno nefunguje tak, ako by mohol. Do schodov sa zadýcha, prichádzajú problémy s trávením, zdravotné ťažkosti, nočné potenie sa, sex je viac namáhavý, než príjemný. Je známe, že obezita cez takéto “malé” problémiky prerastá do vážnejších chorôb. Zhoršuje sa astma. Začína dna. Neskôr cukrovka, onkologické a kardiovaskulárne problémy.

Jednoducho neoplatí sa byť tučným. 

Ani v osobnom živote to nebýva žiadna výhra.

  • Nadváha býva terčom posmechu – deti v škole sú nemilosrdné k tučným rovesníkom.
  • Vypasený chlap môže rovno zabudnúť na niektoré profesie.

Ale výsmech, či odmietanie neatraktívne tučných spoločnosťou nestačí, ako motivácia – utiahnu sa niekam do úzadia a tučnejú ďalej. To všetko “sa” vie a pritom nechávame našich blízkych tučných, aby potichu tučneli ďalej.

Možno aj vaši rodičia naberajú kilá navyše vďaka nezmyselnému jedálnemu lístku. Alebo naopak, možno vás prikrmujú rodičia a tučniete všetci svorne. Možno vaše deti už dávno majú nejakú tú zbytočnú zásobu tuku. Netreba sa klamať pocitom, že aspoň vyzerajú zdravo – také kritériá zodpovedajú názorom ľudí, ktorí absolvovali detstvo počas druhej svetovej vojny. No obezita u detí problémom je.

Možno aj vy sami nemáte celkom ideálnu hmotnosť… Je namieste o tom mlčať?

Spomeňte si, akú mediálnu paniku dokázali vyvolať správy okolo SARS, či AIDS. Obezita je problém, ktorý sa týka oveľa väčšieho počtu ľudí – a nič.

Ak máte pocit, že niekto z vašich blízkych je obeťou epidémie obezity, spýtajte sa samých seba v duchu, či vám vyhovuje prizerať sa tomu, ako sa váš blízky pripravuje o kvalitu vlastného neskoršieho života.

Povedzte mu (jej), že vás jeho (jej) nadváha znepokojuje.

  1. Taktne – nie je cieľom zraniť, ale ponúknuť podporu a pomoc.
  2. Upozornite však, že vec sa neoplatí podceniť.
  3. Že tučnenie – ak s ním nič neurobí – je zvyčajne jednosmerný proces. Čím skôr sa zastaví, tým kratšia cesta bude nazad.
  4. Navrhnite mu (jej) návštevu lekára,
  5. Následne podporte diétne opatrenia neponúkaním nezmyselných jedál.

Viem, niektorí obézni sa po takej debate asi “na smrť” urazia.

Myslím si, že lepšie je preukázať záujem a spoluúčasť, než sa tváriť, že je všetko normálne.

Ono je to všetko zvyčajne prepojené.

Viem, tak alkoholik, ako fajčiar aj obézny ak chce, dá si čo chce. Môže to spraviť tajne, môže utiecť a dá si. V tom budete bezmocní.

Ale nie ste bezmocní v tom, ako zareagujete.

  • Odmietavo.
  • S pochopením.
  • Tvárite sa že sa nič nestalo?

Mnohokrát totiž práve reakcia najbližších môže zmeniť správanie začínajúceho “závisláka” na maškrtách.

  • Ak sa manželke nepáči, že jej manžel už po niekoľký krát prišiel ožratý domov, mala by spraviť protiopatrenia. Muž by mal vedieť, že ak s tým plánuje pokračovať, bude to mať následky. Pretože ak nie, ožieranie sa stane zvykom a štandardom. Potom je ťažké “zrazu” povedať: drahý, vadí mi to”.
  • Ak sa manželke nepáči, že jej drahý už má 120 kíl, mala by spraviť protiopatrenia. Prispôsobiť stravu. Upraviť program na aktívny. No a ak muž nechce, tak by mal vedieť, že sa stáva tučko. To môže mať následky.

Ak niekto z vašich najbližších tučnie, určite sa o tom nebude s vami rozprávať rád. Je to veľmi osobné.

  • Bude sa vyhovárať.  Mám 2 zamestnania, kedy mám popri tom ešte cvičiť?
  • Bude bagatelizovať. Zas tak tlstý nie som. Pozri na tvoju švagrinú…
  • Bude sa brániť útokom. No hlavne, že ty si dokonale štíhla.
  • Bude vydierať. Urazí sa.

Nech sa len urazí a nech sa s vami prestane zhovárať. Aspoň bude mať čas mlčky si premyslieť, čo sa deje.

Že nechcete žiť vedľa tuleňo-hrocha. Ani vedľa jaternice knedľového typu. Mnoho ľudí o obezite mlčí, lebo nechce obéznych zraniť netaktnou vetou… …nechceme svojich blízkych zraniť a tak im taktne dovolíme, aby sa zranili a zabili jedlom sami. Skupina dokáže vytvoriť tlak. Vytvorte tlak, aby vaši tučnejúci blízki prestali bobtnať!

Tlak je nevyhnutný – dobrovoľne neprestanú.

Tak čo – mlčať, či zasiahnuť?

Skôr, než napíšem čokoľvek iné, rád by som vymedzil mantinely. Stále píšem o veľkej nadváhe a najčastejšie o ľuďoch v strednom veku. Zamýšľam sa o tom, či máme o obezite hovoriť s najbližšími – citlivo, konštruktívne – alebo nie. Či máme v rodine dovoliť, aby obézny dostal tri prídavky hlavného jedla a po ňom dva rezy s torty a zmrzlinu.

Odporúčam, aby sme systematicky motivovali aspoň svojich najbližších – ak sú obézni – aby s tým niečo robili. Skúste im pomôcť tým, že im sťažíte prístup ku cukrovinkám, ku maškrtám. Poproste ich, aby navštívili špecialistu, obezitológa, ktorý pomôže viac, než akési falošne taktné mlčanie v situácii, kedy si niekto z blízkych ubližuje prejedaním.

Mnohí teraz namietnete, že obézny človek nechce, aby sa mu ktokoľvek miešal do života. Možno poviete, že na to má právo. Že reči o obezite mu privodia stres a odpor a potom priberie ešte viac! Ako výhovorka je to fantastické. Volá sa to racionalizácia.

Čo v prípade, že vaša matka trpí obezitou a práve do seba tlačí tortu? Čo v tej chvíli? Ona a vy v jednej miestnosti. Taktne pomlčíme? Nech sa len dobre natlačí, bárs aj praskne?

Nie sme náhodou čiastočne spoluzodpovední za to, že mlčky tolerujeme to, že sa naši blízki v našej prítomnosti prejedajú? (Alebo trebárs fajčia, pijú…)

Podľa mňa, sme. Mali by sme jasne dať najavo, že nesúhlasíme s konaním, ktoré potencionálne môže ublížiť našim blízkym. Ja viem, pravicovejšie orientovaní povedia, že každý sa má starať o seba. Prosím. Ak sa manžel prejedá, je to jeho vec. Ale aj vec jeho manželky, ktorá sa môže predčasne stať vdovou.

Poviete mi: “aj tak si nedajú povedať”. Mám protiotázku.

Povedali ste dostatočne dôrazne, aký máte postoj? Alebo vysielate zmiešané, paradoxné signály? Servírujete na večeru údené kolienko so slovami “ale nemalo by sa…”? To je potom ťažšie.

Ak máte v rodine obéznych, varíte racionálnu stravu? Alebo rezne a torty a hostiny?

Podľa môjho názoru nie je ohľaduplné prizerať sa, ako naši blízki tučnejú. Ak už o veci nechcete s blízkymi hovoriť, skúste aspoň doma podávať jedlá, ktoré nie sú energetickými bombami. Podávajte malé porcie a zariaďte veci tak, aby už nezvýšilo nič na dupľu… Veľké porcie nezdravých jedál sú len návykom, od ktorého sa dá upustiť. Asi budú niektorí naštvaní, ale ak nepopustíte, zvyknú si.

Tučnenie nie je jav nemenný

Ono sa to totiž ľahko posudzuje z pohľadu dneška. Nie sme na tom až tak zle… Nie sme najtučnejší… Hovoríte si niečo také? Tak sa na to skúste pozrieť v čase.

Ak má niekto nadváhu, tak potom s veľkou pravdepodobnosťou bude mať o pár rokov ešte viac kíl, ako dnes. Tučnenie, ak s ním postihnutý nič nerobí, je jednosmerný proces.

Isté je len jedno: tučnejúci za nič na svete nebude chcieť nič zmeniť. Chce ďalej žiť v pokoji, dobre jedávať a mať svoj pokoj. Rád by síce schudol, ale len tak, aby sám nemusel nič zmeniť.

Nech sa teda každý stará sám o seba? Každý je strojcom svojho šťastia. Je však vhodné aspoň v duchu si položiť otázku: vie náš blízky, ktorý tučnie, aké dôsledky to bude mať?

Mladý človek si často nedokáže predstaviť, aké účinky majú na organizmus roky. Dnes pár kíl navyše môže znamenať o pár rokov pár desiatok kíl navyše. Má váš syn v dvadsiatke zanedbateľnú nadváhu 10 kíl? Po tridsiatke to môže byť 25 kíl – no áno, trocha to vidieť, ale u chlapa to predsa “nevadí” – vraví si nejeden rodič. Po štyridsiatke to môže byť už nadváha 50 kíl a čakajú vás prvé návštevy v nemocnici, kde sa zotavuje po infarkte.

Taký scenár si človek nerád pripúšťa, neraz sa bojíme “myslieť na zlé, aby sme to neprivolali”. Ničomu však neprospejeme, ak necháme veci mlčky plynúť.

A už dosť, zmeňme tému. Blíži sa víkend. Čo budete piecť?

Len tak som si chcel povzdychnúť. Viem, nič to nezmení.

O autorovi článku: Zdravej výžive a chudnutiu sa venujem od roku 2004. Vydal som postupne niekoľko kníh o chudnutí. Najnovšia sa volá Jedálniček na chudnutie a sú v nej všetky potrebné informácie o chudnutí, ktoré čitateľ potrebuje na to, aby dosiahol výsledky. Pre tých, čo si knihu nechcú kúpiť je tu tento web. Nájdete tu všetky informácie bezplatne. V článkoch a knihách vychádzam z poznatkov z klinickej obezitológie, odporúčaní WHO. Informácie priebežne konzultujem s lekármi aj fyzioterapeutmi a preto by malo byť bezpečné, ak sa nimi bude riadiť dospelý a zdravý, len obézny človek. Pred chudnutím je ale vhodné, aby ste sa vždy poradili aj so svojím lekárom.
Dátum aktualizácie článku: 21. júla 2018

 

Komentáre k článku: Ty si ale riadne pribrala! Spomaľ…

  1. bea 25. októbra 2005

    Teraz som si spomenula, ze som čítala ako korpulentná žena s deťmi nakupovala nevhodné potraviny z reklamy..a nik jej neporadil..Je to veľmi, veľmi zložité zachraňovať a pritom neničiť…

  2. Marja 4. decembra 2005

    Áno, za 3 roky som pribrala 15 kg. To moje večné -od pondelka začnem … A každý pondelok po výdatnom obede – nebudem večerať! Po príchode domov z práce – výdatný olovrant, ktorý sa predĺžil až do odchodu do postele. Kilečko za kilečkom. Nemám si čo obliecť, odmietam chodiť do spoločnosti, prestala som sa maľovať, do zrkadla sa pozriem len pri česaní, alebo či mi netrčí niečo z nosa … Nestarám sa o moj výzor. Viem, že potrebujem schudnúť, už ani nie tak pre krásu ako pre zdravie. V podstate sa cítim dobre len pri fyzickej záťaži sa potím ako somár v kufri, mám začínajúce bolesti kĺbov, zvláštne nepríjemné tlaky pri vyprázdňovaní sa. Po prečítaní tohto článku začínam bojovať s nadbytočnými kilami. Konečne som dostala sygnál – teraz! Už toho mám naozaj dosť! Znížim príjam jedla. Ovocie, zelenina, vláknina – áno. Cukry (keksíky, chrumky, tyčinky …) nie! Tuky len olivový olej, trochu masla, tvrdé syry, málo tvarohu, jogurty malé, mäsa – rybacie, kuracie, veľa zelenej vňate – petržlenovej, kôprovej, bazalkovej … A viacej spánku. Držte mi palce!

  3. eva613 12. apríla 2006

    Hm,hm,ako kráčam po ulici zdá sa mi, akoby mládeže s nadváhou pribúdalo z roka na rok. Niet divu, však oni sa “nepohybujú”. Nasvedčuje tomu aj pohľad na sídliskové ihrisko. Deti sedia na lavičkách a zvlášť dievčatá. Neviem prečo … Chápem, ak rodičia nemajú financie na rôzne športové krúžky, ale lopty sú dostupné. Tiež som vyrástla na sídlisku, ale ísť von neznamenalo sedieť na lavičke. Už keď sme boli len dvaja, stačila nám lopta, švihadlo, jeden bicykel sme si všetci požičiavali. Na “preliezkách” (železných konštrukciách) sme sa pretáčali, šikovnejší vymýšľali rôzne figúry a ostatní sme ich napodobňovali. Tým chcem povedať, že sme boli stále v pohybe, bez ohľadu na ročné obdobie a rodičia mali problém nás dostať domov. To bola moja generácia, ale ani generácia mojej dcéry nevysedávala na lavičkách. Žiaľ teraz pohyb asi nie in :(

  4. evak 12. apríla 2006

    Prave ze tie zle navyky maju ludia uz z domu a potom sa s tym tazsie bojuje:( V skolach by si myslim bola viac nez vhodna nejaka nauka o zdravom zivotnom style, co a ako jest a preco, aby sa ten zaklad nejako vytvoril a ked nie, tak minimalne zaujem dozvediet sa o tom nieco viac a nieco pre svoje zdravie urobit. Miesto samej teorie, ktoru clovek po skole aj tak zabudne, by sa fakt uz v skolach hodili veci do realneho zivota. Ved na ten vlastne skoly pripravovat maju!!! K niektorym rodicom sa radsej vyjadrovat nebudem…skoda reci, tiez niekedy len oci vyvalujem;)

  5. Anonym 12. apríla 2006

    Moj nazor je, ze v skolach by nemali byt automaty na sladene napoje, takisto ako na kavu, cokoladu, dalej v bufete by sa nemali predavat fastfoodove bagety, hamburgeri a same sladkosti. Viem, ako je to u nas v skole, ak si chcem nieco kupit, najprv ma omraci pach oleja (prepaleneho) a potom si horko tazko mozno nieoc vyberiet. Ak mam stastie maju aj jogurt (polotucny). Tak raz za mesiac si mozem kupit zeleninovy salat (nevabny).
    Velmi zlym prikladom pre deti su skolske jedalne – zeleninova obloha nic, ovocie mozno raz za tyzden, ak je niekde v akcii, ale parene buchty, mastne maso, nezdrave tuky a knedliky to ano a vo velkom. A rovnaka porcia pre prvacku dievca ako pre chlapca v deviatom rocniku. Vychovavatelky casto nutia deti zjest aj co nechcu/nevladzu. a rodicia platia a su radi, ze dieta ma zabezpecenu plnohodnotnu stravu. O jednu povinnost doma varit menej :(

  6. Ayleen 12. apríla 2006

    To som bola ja.

  7. Ayleen 12. apríla 2006

    Podla man dieta do tych 6 rokov zje, co mu chuti, co mu doma das. Velmi o tom nerozmysla. Jasne, ma oblubene a nechcene jedla, ale ci mu das na desiatu horalku alebo jablko a par piskot, to mu je prakticky jedno. Ale pride skola, porovnavanie so spoluziakmi, mozno vysmech, ze nema Snickers, ale iba smiesne jablko, co to ma za mamu, co mu nedopraje a uz sa tvoria zle navyky. V tom veku sa deti strasne opicia jeden po druhom.

  8. mamca 12. apríla 2006

    Je to alarmujúce, že obéznych detí pribúda.Ayleen súhlasím s tým, čo si napísala. V škole mojich detí rodičia aj podpisovali petíciu za neosadenie automatu, no nakoniec bol aj tak osadený. Veď aj tak dosť rodičov dá dieťaťu radšej peniaze, ako by mu malo prichystať desiatu. A dieťa si nekúpi jablko ale tatranku. Aj moje deti začali – ovocie, jogurty nám nedávaj, to sa nám rozpučí v taške. Tak to riešim zeleninou napchatou v chlebíku s nátierkou, tam je to schované a “múdri” spolužiaci sa nevysmievajú. A školská jedáleň? Kapitola sama o sebe. Dcéru odnaučila jesť polievky a šaláty (opakujúca sa čalamáda alebo “svieži” šalát aj s chrobákmi). Osvetu by potrebovali nielen deti, ale najmä dospelí.
    K článku. Dobrý postreh – tu upozorníme, tam nie. To, že učiteľka upozornila na možnú anorexiu, chválim. Sama mám niekedy trochu strach, aby moja pubertiačka neskĺzla k niečomu takému. A to, že neupozornila aj deti obéznych rodičov? Z pozície jednej učiteľky je to asi boj proti veterným mlynom. Predstavte si, že by si zavolala desať rodičov svojich desiatich obéznych žiakov. Minimálne polovica rodičov by bola určite tiež obéznych, stravovacie návyky v rodinách sa “dedia”. Asi by tú úbohú učiteľku ukameňovali, lebo jej upozornenie by považovali za útok na seba (“veď je to predsa naša vec, ako dieťa stravujeme”, “u nás je to dedičné”, “čo sa do nás starie, nech učí poriadne deti”….). Problém je komplexný a dlhodobý. Chýba osveta, osveta, osveta. Vďaka Miro za článočky a za stránku.

  9. Monika T. 12. apríla 2006

    Výborný článok, ale je to bohužiaľ boj s veternými mlynmi.

  10. anona 13. apríla 2006

    žiadne veterné mlyny, vy, čo máte alebo budete mať deti, vzorové správanie je jedna z ciest, keď nebudete fajčiť, piť, obžierať sa, ale tráviť čas na vzduchu ľahkým športom so svojimi deťmi, keď vaše deti budú mať dostatok sebavedomia, tak to zvládnu a v dospelosti zopakujú, čo sa naučili. spoločnostť nie je chiméra, je to zoskupenie konkrétnych ľudí, vás, nás… a preto my vytvárame možnosti, čo nie je až také depresívne, keď čítam napríklad túto stránku, no nie? klaniam sa odvážnej pani učiteľke, nech ju neodradí žiaden zadubený rodič, aj ja som bola dosť agresívna, a po istej dobe som so zveseným nosom zistila, že pravdu mala učiteľka a nie ja:))

  11. Aďa 18. apríla 2006

    No ja všetko dodržiavam pravidelne chodím cvičiť a takmer vôbec nejem sladké.A napriek tomu mi váha neklesá, dosť som z toho hotová trvá to už 4 mesiace.Poraďte mi prosím čo mám robiť už strácam silu stále bojovať s nadváhou.

  12. Miro Veselý 18. apríla 2006

    Aďa: Ak máš nadváhu, potom asi ostane jedine vážiť si potraviny. Niekedy má človek pocit, že papá málo, ale v skutočnosti sa stravuje zle.

  13. mara 19. apríla 2006

    ja ako matka anorexičky si myslím že všetko čo sa prehána je nebezpečné pre každého človeka. Anorexia je veľmi, veľmi závažná choroba nie len pre samotnú ale aj pre celú rodinu. Preto si myslím že sa až moc rozpráva o dietách čo má veľmi nedobrý vplyv na mladé dievčatá a vedie to niekedy až k smrti. Preto varujem a noc napominam všetký dievčatá ktoré chcú schudnúť aby si veľmi veľmi davali pozor a radšej sa poradili z odborníkmi.

  14. inkognito 19. apríla 2006

    asi som jedina dospievajuca na tejto stranke….no vsetko raz treba skusit…vazim 47kg a mam 155cm….vsetky moje spoluziacky su nadherne chude, nosia letne sukne, kazdy po nich pokukuje….len ja som akoze priemer(aj ked sa mi zda, ze moje tuky sa za priemer povazovat nedaju).a nenapcham sa do ziadnej sukne. som z toho na dne. chcem schudnut.
    K CLANKU
    taketo ucitelky obdivujem. je naozaj vidno, ze maju rady deti a zalezi im na ziakoch. chcu im pomoct, lenze rodicia to nikdy nevedia pochopit. ja som napr. odmietla zjest halusky s bryndzou, lebo som si povedalal, ze radsej si dam nejaky ten zeleninovy al. ovocny salat. rodicia do mna tie halusky natlacili… a ked videli na dovolenke v lete, ako mi z plaviek trcia tuky, zacali sa mi vysmievat, aka som chuda, a ze ked oni boli mladi, boli ako sparatka…tak preco mi to nedovolia????aj ja chcem schudnut a byt tenka ako moje spoluziacky

  15. inkognito 19. apríla 2006

    a zacali sa vysmievat, aka som tucna. a ze ked oni boli…

  16. zuzi 20. apríla 2006

    Myslim, ze v clanku kazda strana mala trochu pravdu. Deti, ktore nejedia su vzdy viac napadne ako tie, ktore sa prejedaju. Ale ta ucitelka aj tak urobila dobre.
    Dnes je proste taky chory trend. Je mi az zle z tych vychudnutych modeliek z predvadzacich mol alebo casopisov. Je to nezdrave a deti ich povazuju za idoly. Aj v obchodoch ponukaju modne trendy pre vychudnute. A normalne vyzerajuce dievcata si nemaju z coho vybrat.

  17. cia 15. mája 2006

    Pani učiteľke všetká česť, že mala odvahu upozorniť mamičku na závažný problém. Čudujem sa, že v dobe ako je táto, keď už skoro trojročné deti ovládajú základy PC nie sme dosť informovaní o psychických poruchách ako je aj mentálna anorexia, bulímia. Ja som nikdy nepatrila k vychudnutým dievčatám, ale trend, ktorý nám udáva táto doba ma doviedol až k ťažkým depresiám. Neustále kontrolovanie, čo môžem zjesť, domýšľanie ak sa niekdo okoloidúci zasmial, že sa smeje zo mna atď. Je to hrozné, preto zastávam ten názor, že už na základných školách by mali byť aspoň vzdelávacie krúžky o zdravom životnom štýle a o ponímaní “krásy”.

  18. alveo 18. októbra 2006

    áno to je všetko pravda ale keď sa to tak ťažko rieši inak ako jedlom…vtedy nič nie je uspokojením, nič iba sa dožrať…a kto mi poradí ako z toho von už niekedy naozaj neviem ako ďalej a prichádz a zúfalstvo, zas som zlyhala zas som to nezvládla…nechápem prečo ma takéto stavy prepadajú, nenávidím ich…nenávidím seba, že som to nezvládla..kto mi poradí ako ďalej a čo s tým…

  19. Miro Veselý 18. októbra 2006

    alveo: ak nestačí disciplína, odporúčam poradiť sa s psychológom. to ako sa sebaobviňuješ nie je v poriadku, treba riešiť čo s týám, inak to bude len horšie.

  20. lola 21. novembra 2006

    Keď som dnes ráno pozerala do zrkadla, tak si v duchu hovorím, baba rob so sebou niečo. Mám 23 rokov, 162 cm a 80 kg. Vždy som vydržala s diétou len pár dní, akosi nemám výdrž. Ale toto vyzerá dobre a myslím, že sa to dá celkom v pohode zvládnuť. Človek nie je hladný a to je podstatné.

  21. ivinka 8. mája 2008

    To je uplna sranda,ze vsetci tucnejsi ludia mame presne take iste pocity…..vlastne ani nie sme hladni,ale ten pocit zadostucinenia,ze sa konecne poriadne najeme nas stale a stale vedie do chladnicky…u mna je to tiez tak,v poslednej dobe som moc pribrata,citim sa strasne tazka,unavena a dost sa pre to trapim-a najhorise na tom je,ze sa trapim aj pre to ze sa pre to trapim(neviem,ci ste to pochopili=)pretoze sa mi zda,ze ked si davam pozor na vzhlad,ze som nevdacna a trapna… moc by som chcela schudnut,ale stale sa motam v zacarovanom kruhu…tyzden papam fajn a potom sa zase prejedam………joj,no nic…moc vam vsetkym drzim palce,aby vam to vyslo a citili ste sa sviezi a zdravi…..:)))…..

  22. carmen 30. júna 2008

    presne aj ja mam take pocity, od minuleho roka som pribrala asi osem kil, odkedy som zacala chodit na VŠ a preto, ze nemam co robit, proste jem z nudy a zajedam stres. …a teraz som z toho strasne nestastna, mam z toho depky a vsetci su nestastni zo mna….vazne neviem, co robit, kazdy den si hovorim, ze to zmenim, no potom sa opat prejem, a tak si poviem, ze od zajtra a potom to opat porusim, a tak dokola…som z toho hrozne nestastna a normalne sa hanbim chodit medzi ludi:((

  23. efka 1. júla 2008

    ahoj carmen, veru by si mala začať chodiť medzi ľudí, a hlavne do prírody. ked na teba pride nuda tak sa chod prejst, ved urcite este nopoznas vsetky zakutia, alebo si zober nejaku knizku do ruky, trosku sa rozptyl..alebo mozes skusit aj ponuky sportu na univerzite…aspon spoznas novych ludi….:-) a urobis pre seba nieco dobre

  24. Jarka 14. februára 2009

    Je to neuveritelne ako vas chapem…Som zo svojej vahy nestastna..stale mysim len na to ze som tlusta…a kazdy vecer si poviem ze to zvladnem.. a ze zajtra zu tolko nezjem..Ale som stale taka nervozna ze to nikdz nezvladnem..stale sa prejedam a vsetko koli nervozite…alebo koli smutku ktory ma uz dlhsi cas trapi..neviem co so sebou:((((((

  25. daniela 11. mája 2009

    ja mam problem v tom,ze som schudla 4 kg za mesiac a teraz pokracujem v stravovani tak isto a nejde to dole,iba obcas 200 a potom nasppat 200 g atd,mam pridat cvicenie alebo menej jest?Jedavam len zdrave veci a cvicim 3 x v tyzdni.

  26. Jarmilia 27. novembra 2009

    ach to je tak TAZKE!…prezivam to s Vami so vsetkymi. Mam presne tie iste stavy a pocity. Strasne chcem schudnut a mam z toho depresie, ze sa na seba nemozem ani pozerat,…pametam na casy, ked mi ludia hovorili ako som krasne chuda a teraz len krutia hlavou ako som mohla tak rychlo pribrat. Musim na to mysliet cely den, az to na mna pride a prejem sa tak, ze mi je z toho poriadne zle :-( …viem ze si nicim telo a postupne asi aj psychiku ale neviem ako inak…kazdym dnom to chem zmenit, ale vy sami viete ako moc je to tazke. Niekedy by ma ani nenapadlo, ze takto skoncim…chudnutie pre mna bola hracka. Asi rok som zila na delenej strave a to bolo nieco uzasne…a teraz….je vsetko prec a mam pocit ze uz neviem zit sama so sebou :(

  27. Natasha-web 16. decembra 2009

    to, co som hladal, vdaka

  28. No name 30. apríla 2010

    :( mam 11 rokov 150 cm,a vazim 45 kg…..vsetci sa mi posmievaju….

Pridajte komentár:

Máte otázku, alebo chcete k článku niečo doplniť? Napíšte to sem. Odpoviem čo najskôr.

Vyplňte ešte: