Je celkom bežné, že si ľudia navzájom vytknú správanie, aké sa im nepáči. Poznáte to iste aj vy.

• S tou diétou to už riadne preháňaš!
• Nemal by si jesť tofu, ale viac mäsa.
• To čo si si dnes obliekol?
• Neotravuj!
• Neber mi tie nožnice.

Je celkom bežné a normálne, že si to povieme. Dokonca častejšie a rýchlejšie sa dočkáte kritiky, ako pochvaly. Je tu však niekoľko výnimiek. Jednou z nich je obezita. Tá patrí medzi tabu.

• Obezita pritom je na prvý pohľad dobre viditeľná.
• Málokomu sa páči.
• Navyše predstavuje zdravotný problém najmä smerom do budúcnosti.
• Človek so 40 a viac kilovou nadváhou už viditeľne trpí.

No a my mlčíme. Tvárime sa ako keby nič, prípadne tieto bytosti ešte aj prikrmujeme.

Je to paradox. V našej kultúre totiž život patrí medzi chránené hodnoty.

• Keď si niekto sám siahne na život, stáva sa automaticky pacientom na psychiatrii. Spoločnosť nechce jednotlivcovi dovoliť, aby ohrozil svoj život aktívnym konaním. Spoločnosť jedincov život chráni. Ale len odtiaľ - potiaľ - len pokiaľ ide o priame a "rýchle" ohrozenie.
• Keď však niekto roky postupne tučnie, nič sa nedeje. Nie je v tej veci automaticky hospitalizovaný na psychiatrii. Často nie je ani len poučený o tom, ako to priberanie zastaviť. Bárs aj nech praskne. Nechceme sa druhých dotknúť a preto mlčíme.

Vlastne tak súhlasíme s tým, že človek sa môže zabíjať sám - pomaly. Súhlasíme s tým, že blízki rodinní príslušníci ho ochotne vykrmujú (...veď mu tak chutí...). Trebárs manželka si tak varením môže zjednať rýchlejšie vdovstvo. 

Nástup obezity je nepríjemne pomalý. Málokto si ho vôbec uvedomí. Neskôr už síce začína tušiť, že sa niečo deje, ale dúfa, že sa celá vec snáď nejako nenápadne zakryje vhodnou kombináciou šiat. Pri obezite však nie je v hre len akási prchavá prestíž, horšie je, že s kilami navyše sa človeka začína týkať nečakane veľa problémov. A vážnych. Nielen zdravotných, ale aj spoločenských.

Organizmus obézneho už dávno nefunguje tak, ako by mohol. Do schodov sa zadýcha, prichádzajú problémy s trávením, zdravotné ťažkosti, nočné potenie sa, sex je viac namáhavý, než príjemný. Je známe, že obezita cez takéto "malé" problémiky prerastá do vážnejších chorôb. Zhoršuje sa astma. Začína dna. Neskôr cukrovka, onkologické a kardiovaskulárne problémy.

Ani v osobnom živote to nebýva žiadna výhra.

• Nadváha býva terčom posmechu - deti v škole sú nemilosrdné k tučným rovesníkom.
• Vypasený chlap môže rovno zabudnúť na niektoré profesie.

Ale výsmech, či odmietanie neatraktívne tučných spoločnosťou nestačí, ako motivácia - utiahnu sa niekam do úzadia a tučnejú ďalej. To všetko "sa" vie a pritom nechávame našich blízkych tučných, aby potichu tučneli ďalej.

Možno aj vaši rodičia naberajú kilá navyše vďaka nezmyselnému jedálnemu lístku. Alebo naopak, možno vás prikrmujú rodičia a tučniete všetci svorne. Možno vaše deti už dávno majú nejakú tú zbytočnú zásobu tuku. Netreba sa klamať pocitom, že aspoň vyzerajú zdravo - také kritériá zodpovedajú názorom ľudí, ktorí absolvovali detstvo počas druhej svetovej vojny. No obezita u detí problémom je.

Možno aj vy sami nemáte celkom ideálnu hmotnosť... Je namieste o tom mlčať?

Ak máte pocit, že niekto z vašich blízkych je obeťou epidémie obezity, spýtajte sa samých seba v duchu, či vám vyhovuje prizerať sa tomu, ako sa váš blízky pripravuje o kvalitu vlastného neskoršieho života.

Povedzte mu (jej), že vás jeho (jej) nadváha znepokojuje.

1. Taktne - nie je cieľom zraniť, ale ponúknuť podporu a pomoc.
2. Upozornite však, že vec sa neoplatí podceniť.
3. Že tučnenie - ak s ním nič neurobí - je zvyčajne jednosmerný proces. Čím skôr sa zastaví, tým kratšia cesta bude nazad.
4. Navrhnite mu (jej) návštevu lekára,
5. Následne podporte diétne opatrenia neponúkaním nezmyselných jedál.

Viem, niektorí obézni sa po takej debate asi "na smrť" urazia.

Myslím si, že lepšie je preukázať záujem a spoluúčasť, než sa tváriť, že je všetko normálne.

• Začal niekto z vašich najbližších piť? Mlčky súhlasíte? Alebo zaujmete jasné a odmietavé stanovisko?
• Začal niekto z najbližších fajčiť? Mlčky súhlasíte? Alebo zaujmete jasné a odmietavé stanovisko?
• Začal niekto z najbližších priberať? Mlčky súhlasíte? Alebo zaujmete jasné a odmietavé stanovisko?

Ono je to všetko zvyčajne prepojené.

Viem, tak alkoholik, ako fajčiar aj obézny ak chce, dá si čo chce. Môže to spraviť tajne, môže utiecť a dá si. V tom budete bezmocní.

Ale nie ste bezmocní v tom, ako zareagujete.

• Odmietavo.
• S pochopením.
• Tvárite sa že sa nič nestalo?

Mnohokrát totiž práve reakcia najbližších môže zmeniť správanie začínajúceho "závisláka" na maškrtách.

• Ak sa manželke nepáči, že jej manžel už po niekoľký krát prišiel ožratý domov, mala by spraviť protiopatrenia. Muž by mal vedieť, že ak s tým plánuje pokračovať, bude to mať následky. Pretože ak nie, ožieranie sa stane zvykom a štandardom. Potom je ťažké "zrazu" povedať: drahý, vadí mi to".
• Ak sa manželke nepáči, že jej drahý už má 120 kíl, mala by spraviť protiopatrenia. Prispôsobiť stravu. Upraviť program na aktívny. No a ak muž nechce, tak by mal vedieť, že sa stáva tučko. To môže mať následky.

Ak niekto z vašich najbližších tučnie, určite sa o tom nebude s vami rozprávať rád. Je to veľmi osobné.

• Bude sa vyhovárať.  Mám 2 zamestnania, kedy mám popri tom ešte cvičiť?
• Bude bagatelizovať. Zas tak tlstý nie som. Pozri na tvoju švagrinú...
• Bude sa brániť útokom. No hlavne, že ty si dokonale štíhla.
• Bude vydierať. Urazí sa.

Nech sa len urazí a nech sa s vami prestane zhovárať. Aspoň bude mať čas mlčky si premyslieť, čo sa deje.

Tlak je nevyhnutný - dobrovoľne neprestanú.

Tak čo - mlčať, či zasiahnuť?

Skôr, než napíšem čokoľvek iné, rád by som vymedzil mantinely. Stále píšem o veľkej nadváhe a najčastejšie o ľuďoch v strednom veku. Zamýšľam sa o tom, či máme o obezite hovoriť s najbližšími - citlivo, konštruktívne - alebo nie. Či máme v rodine dovoliť, aby obézny dostal tri prídavky hlavného jedla a po ňom dva rezy s torty a zmrzlinu.

Odporúčam, aby sme systematicky motivovali aspoň svojich najbližších - ak sú obézni - aby s tým niečo robili. Skúste im pomôcť tým, že im sťažíte prístup ku cukrovinkám, ku maškrtám. Poproste ich, aby navštívili špecialistu, obezitológa, ktorý pomôže viac, než akési falošne taktné mlčanie v situácii, kedy si niekto z blízkych ubližuje prejedaním.

Mnohí teraz namietnete, že obézny človek nechce, aby sa mu ktokoľvek miešal do života. Možno poviete, že na to má právo. Že reči o obezite mu privodia stres a odpor a potom priberie ešte viac! Ako výhovorka je to fantastické. Volá sa to racionalizácia.

Čo v prípade, že vaša matka trpí obezitou a práve do seba tlačí tortu? Čo v tej chvíli? Ona a vy v jednej miestnosti. Taktne pomlčíme? Nech sa len dobre natlačí, bárs aj praskne?

Nie sme náhodou čiastočne spoluzodpovední za to, že mlčky tolerujeme to, že sa naši blízki v našej prítomnosti prejedajú? (Alebo trebárs fajčia, pijú...)

Podľa mňa, sme. Mali by sme jasne dať najavo, že nesúhlasíme s konaním, ktoré potencionálne môže ublížiť našim blízkym. Ja viem, pravicovejšie orientovaní povedia, že každý sa má starať o seba. Prosím. Ak sa manžel prejedá, je to jeho vec. Ale aj vec jeho manželky, ktorá sa môže predčasne stať vdovou.

Poviete mi: "aj tak si nedajú povedať". Mám protiotázku.

Ak máte v rodine obéznych, varíte racionálnu stravu? Alebo rezne a torty a hostiny?

Podľa môjho názoru nie je ohľaduplné prizerať sa, ako naši blízki tučnejú. Ak už o veci nechcete s blízkymi hovoriť, skúste aspoň doma podávať jedlá, ktoré nie sú energetickými bombami. Podávajte malé porcie a zariaďte veci tak, aby už nezvýšilo nič na dupľu... Veľké porcie nezdravých jedál sú len návykom, od ktorého sa dá upustiť. Asi budú niektorí naštvaní, ale ak nepopustíte, zvyknú si.

Tučnenie nie je jav nemenný

Ono sa to totiž ľahko posudzuje z pohľadu dneška. Nie sme na tom až tak zle... Nie sme najtučnejší... Hovoríte si niečo také? Tak sa na to skúste pozrieť v čase.

Isté je len jedno: tučnejúci za nič na svete nebude chcieť nič zmeniť. Chce ďalej žiť v pokoji, dobre jedávať a mať svoj pokoj. Rád by síce schudol, ale len tak, aby sám nemusel nič zmeniť.

Nech sa teda každý stará sám o seba? Každý je strojcom svojho šťastia. Je však vhodné aspoň v duchu si položiť otázku: vie náš blízky, ktorý tučnie, aké dôsledky to bude mať?

Mladý človek si často nedokáže predstaviť, aké účinky majú na organizmus roky. Dnes pár kíl navyše môže znamenať o pár rokov pár desiatok kíl navyše. Má váš syn v dvadsiatke zanedbateľnú nadváhu 10 kíl? Po tridsiatke to môže byť 25 kíl - no áno, trocha to vidieť, ale u chlapa to predsa "nevadí" - vraví si nejeden rodič. Po štyridsiatke to môže byť už nadváha 50 kíl a čakajú vás prvé návštevy v nemocnici, kde sa zotavuje po infarkte.

Taký scenár si človek nerád pripúšťa, neraz sa bojíme "myslieť na zlé, aby sme to neprivolali". Ničomu však neprospejeme, ak necháme veci mlčky plynúť.

A už dosť, zmeňme tému. Blíži sa víkend. Čo budete piecť?

Len tak som si chcel povzdychnúť. Viem, nič to nezmení.