Prosim o radu

[Lise]

Priska, mozem ti povedat za seba, ze ked moje senzory pocuju slovo disciplina, naladujem sa na stanicu, ze nieco MUSIM. Nahradila som si ho vetou: Pre mna spravne smerovanie. Toto mi napriklad pomaha, ked prezivam tazky den...je sice dolezite spravne sa stravovat a cvicit teraz, nie zajtra, vsetci to pozname, ale ked sa mi stane, ze to v isty den nejde, spomeniem si vzdy na slova pana Bukovskeho, ze nie je dolezite, kde sme teraz, ale aky mame smer. Lebo ak budem seba definovat podla dneska a napriklad je dnes vsetko v keli, lahko sa vzdam...ved uz na nicom nezalezi. Ale ak mam pred ocami smer, viem ze som doma a urcite to dokazem. Posielam ti pohladenie mila Priska.

[TheEgopat]

Ahojte dievčence moje. (Prepáčte za to pomenovanie, ale dovolil som si to nakoľko mám dobrú náladu a nakoľko aj vy ste mladučké ) Trošku odbočím od témy, pretože som si niečo uvedomil.
Lise tvoje slová mi dali zabrať, aby som ich pochopil v plnej miere, samozrejme to človek nepochopí zo dňa na deň, možno na to ešte nemám dostatočné skúsenosti, ale vek to všetko dobehne. Uvažoval som nad tým šťastím a radosťou (citujem - " Ak budem šťastný, budem mať to čo chcem! "). Premýšľal som v čom to môže koreniť, kam až siaha táto veta a kde všade sa ju dá použiť. Možno som bol s ňou stotožnený aj pred tým, len som trošku zanedbával podstatu. Mám zlý smer, zlý pohľad na záležitosti ktoré ma trápia. Vraví sa, že keď chce človek robiť šťastnými druhých, musí byť šťastný on sám. Videl som už množstvo filmov kde spomenuli túto frázu. Znie to jednoducho a je to aj jednoduché, ale nechápem, prečo som doteraz nevidel zmysel tej frázy. Možno ani teraz to neviem opísať. Avšak nieje deň keď nad múdrosťami človeka nepouvažujem. Pripadám si pre to aj dosť divne. Ako vydedenec spoločnosti.
Spolužiaci sú iný, pripadám si pri nich ako baba. Rozprávajú sa o zážitkoch z víkendu, z diskotéky, o zážitkoch s dievčatami a kamarátmi. Som tomu rád keď sa majú o čom baviť aj keď nie nadšený, pretože občas už fakt prechádzajú do extrému. Ale nenávidím keď prejdú s témou za mnou. Keď sa ma pýtajú oplzlé otázky typu (ospravedlňte ma chcem to napísať) - " No čo dala ti cez víkend frajerka? Vyprášil si ju tak ako sa patrí? " Vážne to nemám rád. Bol by som schopný ich vymlátiť, fyziku na to mám, ale psychika nepustí a strašne sa za to hambím. Postupom času s prichádzajúcimi zážitkami si uvedomujem, že som schopný byť chlapom ak je pri mne priateľka. Možno človeku veľa odpúšťam a sám sa odpustenia nedočkám. No skvelé a som zasa tu, sebaľútosť, nie stop!
______________
Okay takže, Ak budem šťastný budem mať čo chcem. Uvažujem nad tým celý deň, uvažujem nad tým, či som vo svojom živote dôležitý ja, alebo človek ktorého milujem. A vlastne ani neviem kde začať. Dnes som vyšiel na rechádzku so psom, keď som sa zastavil pri malom mostíku, pod ktorým kedysi pretekala pitná voda z dediny, vyložil som si nohu na zábradlie a so sklamaním sa pozeral na to, ako som hodil flintu do žita po tom čo som chcel ochrániť prírodu. Stál som na mostíku a čas sa akoby zastavil, pozeral som potôčik plný smetí a bordelu potôčik v ktorom sa môj psík dorezal na rozbitom skle, ja som nevedel nad čím rozmýšlať. Predstavy som mal fakt povzbudivé a príjemné, predstavoval som si ako sa mi podarilo združiť mladých dobrovoľných ľudí na pratanie bordelu a z vody ktorú pijeme! Zalial ma však smútok že človek si neváži to čo má, pretože o tom nevie respektíve to považuje za samozrejmosť. Nechcem mať prázdné reči, nič vám nenapíšem, pretože pochvala ma vždy oslabuje, dáva mi prekážky pod nohy, vytvára fiktívny cieľ. Viem že ma chápete. Ja síce sám seba nechápem. Mám rád to, čo nechcem aby mi prejavovali. Pochvala poteší, ale ublíži. Pamätám sa pred dvoma rokmi, som plánoval zorganizovať akciu na vyčistenie rieky od bordelu ktorý sem priviedla záplava. Je mi však smutno že som to vzdal. Z vašej strany som mal veľké ohlasy a nie jedna/jeden ma v tom podporoval. Mal som z toho a zo seba takú radosť, že sa všetko prevrátilo ako zúrivá lavína. Uvažoval som či som ja vôbec tým kým chcem byť (dobrým človekom) keď v skutku všetko dobré vzdám. Tak strašne chcem byť dobrým človekom, že nakoniec skončím pri tom, že nemám ani svoj vlastný názor. Som slabý a najivný. Každý človek ma dokáže presvedčiť o svojom tvrdení bez námahy. A ja čo? Ja presviedčať nikoho nemusím, pretože ja vlastné tvrdenia nemám. Chcel som byť šťastný prostredníctvom pomoci prírode a vzdal som to, pretože ma odradili aj moje pocity (skorá radosť) ale aj názory niektorých ľudí. Nechcem už nič sľubovať, ale konať. Mám však strach z nepoznaného. Bojím sa bojovať sám, pretože cestu nepoznám. Bojím sa kráčať sám.Mal som už mnoho rôznych úvah a myšlienok o mojích snoch a túžbach byť užitočný a nápomocný najmä voči prírode. No skvelé ako tak pozerám, píšem krásne rozhádzane. Asi stlačím ENTER skôr ako si rozmyslím že to všetko zmažem. Nie raz sa tak stalo. Často mám pocit sebaľútosti a priznám si to, dosť často sa asi ľutujem a hambím sa za to ako pes! Ale našťastie to realizujem len v duchu, alebo takto anonymne. Aj to len po prvý raz. Pretože vždy sa stane to čo sa stáva zasa, "Načo to všetko píšem? K čomu mi to pomôže? "
Svoje detstvo som premárnil a strašne ma to trápi. Nemal som kamarátov a pokiaľ som ich aj mal rýchlo som ich stratil, lebo som nebol IN, alebo som niekde urobil chybu o ktorej stále neviem. Ale pamätám sa na to ako som sa za každú cenu ponižoval tým, že som sa vtieral do r*ti tým ktorých som nemal v láske vôbec. Chcel som zapadnúť do partie aby som mal kamarátov. Síce v jednom čase som "kamarátov" mal, kým som im vyrábal ako 9-10 ročný pušky z dreva, kým som mal loptu, alebo puk. Chodievali sme sa korčuľovať, chodievali sme hrať futbal, hrvali sme spolu video hry prostredníctvom internetu. Samozrejme my sme veľa peňazí na nový počítač nemali, vždy som bol o minimálne 3 kroky v pozadí oproti "kamarátom" a keď sme kúpili prvý počítač hrával som hry ktoré hrávali oni a snažil sa im o tom rozprávať aby ich začali hrávať somnou. Ale oni mali vždy novšie a lepšie hry a samozrejme vrátiť sa k niečomu starému znamenalo že je to zbytočnosť a úbohosť. A takto dámy a páni sa stáva človek gamblerom. Stratil som "kamarátov" a hral som počítač od nevidím do nevidím. Pribral som veľmi veľa. Zlenivel som (bejvávalo našťastie).. Stal som sa niekým kým som vživote nebol. Hrával som sa teda sám. Hrával som sa sám vonku ako (radšej sa nevyjadrím)... Na ihrisko som chodieval s loptou že si niekto príde zahrať. No nevadí, to je jedno. Ide tu o to, že po pár rokoch až som trošku podrástol, som urobil jednu vec na ktorú som veľmi rád. Mal som 12-15 rokov. Uvedomil som si že takých detí ako som bol ja, bolo a aj je veľké množstvo. Vedel som že ma to bolelo. Hľadal som si kamarátov o 4-6 rokov mladších. A veru našiel som si ich dosť. Snažil som sa im byť vzorom a nedovoliť im upadnúť do takej situácie. Koniec koncov deti vždy mali radšej starších kamarátov, mali voči ním rešpekt a úctu. Niečo čo som pri rovesníkoch nikdy nepociťoval. Tak som im išiel vzorom. Snažil som sa ich navádzať na dobro a na priateľstvo. Jediný skutok v živote na ktorý sa zamýšľam s úsmevom. Brával som ich na kúpalisko pretože ich mami mi dôverovali že na nich dám pozor. Nesklamal som ich. No však potom po čase sa dostali do partií a začali robiť to isté, čo si ľahko viete predstaviť. Alkohol atď atď... Ale to som už našťastie mal priateľku. Odkedy som na strednej mám konečne jedného priateľa (vzdialený bratranec) a najlepšiu priateľku (moju frajerôčku).. Dnes ako som vám už spomínal, bol som teda na prechádzke so psom. Pri potôčku som objavil ľadovú plochu pokrytú snehom. Zamyslel som sa nad tým čo mi Lise povedala (to čo som vyššie citoval).. Zobral som lopatu a od 15-18:30 som pratal sneh pre tie deti. Viem že som urobil podľa mnohích asi zasa chybu, (vtieranie) ale nie. Robím to čo ma robí šťastným. Budem radšej, pokiaľ ich budem vidieť sa korčuľovať ako keby mali piť. Ale čo som ešte urobil? Plocha ktorú som odpratal bola v rozmeroch približne 10x20 metrov a na jednu polovicu som pre svoju priateľku urobil jedno veľké srdce s iniciálkami naších mien uprostred neho. Zajtra ju tam zavediem a ukážem jej to. Pokorčuľujeme sa a ja som ostal šťastným.

[TheEgopat]

Ak by ste mali z toho príspevku proste nedobré pocity alebo som sa ním strápnil, tak prosím iba mi dajte vedieť aby som to zmazal. A prepáčte mi za tak dlhý príspevok, ale už som sa niekam musel s tým zdôveriť.

[tini]

Svojmu egopat, nič nemaz.. som rada že tá poznám:) a že su ľudia ako si TY

[darka]

Ahoj TheEgopat náš ,strašne mi pripomínaš samu seba v tvojom veku.Tiež som sa veľa zamýšľala nad vecami,pitvala a rozoberala som ich všetkými smermi,rozoberala som každý svoj čin.Pozastavovala som sa ned vecami,a veľakrát ma trápilo,že ich neviem zmeniť.Všetko píšem v minulom čase.Pohltili ma bežné starosti života,matky,pracujúcej ženy,a zrazu na úvahy už nie je toľko času.Som však spokojná so svojím životom,a v podstate som svoje ozajstné ja,našla len pred časom.Verím,že ti život prinesie krásne chvíle,si človek,ktorý rád dáva,a to všetko sa ti bude v živote vracať späť,či v láske,či v bežnom živote.Nemyslím,že sa vtieraš,ani s tým odprataním snehu,jednoducho si spravil to čo pokladáš za správne,a preto si osobnosť,a nesplynul si s davom.Ale ja si myslím,že radšej mať pokoj v duši,a radosť v duši,ako zapadnúť do davu a prispôsobiť sa,lebo veď väčšina tak urobila,na úkor svojho vlastného ja. Si v podstate šťastný človek už teraz,lebo už teraz vidíš veci jasne a správne.Si cieľavedomý,verím,že svoje ciele dosiahneš

[steffinka]

Ahoj, som rada ze si tento dlhy prispevok napisal. Uz dlhsiu dobu tu pozeram, stale som hladala, ci tu niekto pise aj na takuto temu, ktora nie je ani o jedle, ani cviceni, ani o motivacii, ale o problemoch v hlave. Jasne, viaceri to tu viackrat spominali, ale tusim sa nikto viac osobnejsie nezdoveroval. Ja som si svoje problemy s prijmom potravy priznala,mam na mysli prejedanie a zajedanie vsetkých mozných stavov, hladam si pomoc uz dlhsiu dobu, ale nie je to lahke, ide to postupne, pomaly, nie je to take jednoduche ako ked cloveku prepne v hlave zo dna na den. V literature som citala ze zaklad je o tom sa rozpravat, ale obcas je problem aj s kym. K tej radosti zo zivota a pocitu stastia ..mam 28 rokov, som na materskej s dvomi detmi a dopadla som tak, ze uz ani neviem na co sa mam rano tesit, neviem sa na deti poriadne usmiat, musim si to sama prikazovat viac sa usmievaj...aj ked by sa dalo povedat ze nic mi v zivote nechyba obcas mam stavy, ked neviem kto som, preco tu som a niekedy by som tu ani najradsej nebola...snazim sa najst cestu a verim ze ju najdem, len uz sa musim z tohto vsetkeho konecne vykopat...chudnutie...prejedanie...vycitky...uz aj viem kde su chyby vo mne, ale nie je to take jednoduche najst sposob a cestu ako spoznat a zmenit svoje vnutro, myslenie, a naozaj tazko sa hlada niekto s kym sa o takychto problemoch rozpravat. Cely zivot som sa citila byt ina, ze nikam nezapadam, podobne ako si to opisoval ty, v podstate ziadnych doverných priatelov som nemala, mozno okrem sucasneho manzela, ale ten je zase moj protipol a niektorým takymto vnutorným veciam v podstate ani nechape. Ze si clovek nieco uvedomi a chape o sebe, je jedna vec, ale ci dokaze aj s tym nieco spravit je druha vec. ale sam to nezvladne...tak dufam ze aj toto je jedna z ciest, ktoré ma niekam posunu. Mozno som nepisala dost zrozumitelne, nemam vela casu a s takymto osobnym vyjadrovanim nemam skusenosti. Verim ze aj ty najdes svoju cestu a zelam ti stastnu buducnost

[TheEgopat]

Ahojte, som rád že ste si dali námahu to všetko prečítať. Pred pol hodinkou som dokončil rotoped 50 minút. Som kľudný uvoľnený a pokojný.

tini :
Ďakujem ti, len škoda že si ma nenechala ti to napísať ako prvého. Aj ja som veľmi šťastný že poznám teba a ostatných. Veľa si mi dala, veľa si mi pomohla a vždy rád čítam tvoje príspevky.

Darka :
Tak teda nie som sám. A nepremýšľala si niekedy nad tým, že keby sa ti vtedy podarilo niečo zmeniť, či by si nebola ešte šťastnejšia? Ja viem, svietiš ako hviezdička a vždy mi sálajúca pozitívne naladená energia z tvojich príspevkov zdvihne náladu.

Steffinka :
Ahoj, tvoj prvý príspevok a rovno odpoveď na môj dlhý román? Som poctený tvojou reakciou. Ďakujem. Určite si to všetko vyrozprávať jedným príspevkom človek nevie. Ani potúch nemám s akými ťažkosťami sa túlaš po svete, ale keď vravíš že sa musíš nútiť usmiať sa na vlastn dieťa, musia to byť vážne veci. Pokiaľ by si mala záujem kľudne nám to sem napísať môžeš detailnejšie, ja síce skúsený vôbec nie som ako si si už mohla všimnúť, ale možno ti viem byť oporou a pomáhať ti nájsť tvoj spôsob riešenia alebo cestu.

[tini]

Egopat, som nemohla uz vcera dlho pisat, lebo som bola pripojena len z mobilu a tam to teda dost blbo sa tuka do tej klavesnice. Chcela som este napisat, ze ja teda tiez Ta dost chapem, lebo tiez som bola podobny cit a citila som sa asi dost podobne. Cely gympel, a vlastne ani predtym, som nejak kamaratov nemala, resp. furt som sa tiez citila byt nejak mimo diania okolo.. Jednak som aj neviem preco sa citila menejcenna od ostatnych ludi, ale tiez som mala ten pocit, ze nejak si s nimi nemam co povedat.. Cele dni som citala;), a kedze som chodievala aj pocas gympla na liecenie, tam som aj zvacsa na nejaku blizku dusu natrafila, tak sme si potom pisavali listy.. Napisala som strasnu furu listov;) Na gympli som mala jednu spoluziacku, co sme si rozumeli. Vlastne sa to zmenilo az na vyske, neviem, ci vekom, ale najma aj tym, ze som natrafila na partiu ludi (pri nasom kostole), s ktorymi som si zrazu mala co povedat a ktori mnohi mali aj velmi podobny pohlad na zivot ako aj ja. Hoci ja som dovtedy az tak nejak vela o Bohu nevedela, a aj moja viera bola skor taka tradicna - intuitivna.. S tymito novymi ludmi som sa stretavala, nasla som si medzi nimi kamaratov aj skutocnych priatelov a ono celkove mam pocit, ze som sa nejak odpichla do zivota, a myslim, ze aj najma vdaka Bohu. nechcem, aby to vyznelo nejak tak umelo alebo divne, ale v podstate som prisla na tom, ze prave ten zmysel zivota (ktory som nasla v Bohu), mi cely ten zivot predtym chybal, a vsetky tie moje depky (ktorych bolo teda dost), smutky, hladanie, klopytanie a dokonca aj to prejedanie sa malo dovod prave v tom.. ze mi nebolo jasne, kam kracam a preco vlastne zijem, "kde je sever", resp. nenasla som dovtedy ten "pevny bod" vo vesmire.. mam pocit, ze Ty tiez velmi silno tusis, ze tam, kde je laska a ohladuplnost, tam je aj zmysel a dobro.. Z mojho pohladu su to len ine "mena" pre Boha, aj ked nie kazdy to takto pomenujeme.. Mam z Teba pocit, ze asi prezivas obdobie urciteho tiahnutia dopredu, dokazal si sa oslobodit od toho, co Ta zvazovalo a vydavas sa na vlastnu cestu, tak ako veris, ze je spravne.. A prave o tom je aj dospievanie;) (aj ked u mna to prebiehalo na fazy a este aj po 30ke som musela niektore veci dohanat;).. Takze Ti velmo drzim palce, ides dobrym smerom a nie si na tej ceste sam

steffinka, nuz inak ja som sa svojho casu na materskej s dvoma detmi tiez obcas citila ako aj Ty pises.. Ono je to asi aj pretazenie, niekedy aj take znovuhladanie svojho poslania.. A uplne potvrdzujem Tvoje poznanie, ze aj to nase stravovanie - prejedanie - suvisi NAJMA s vnutrom, tiez som to tak prezivala, aj kedysi v detstve, mladosti, aj dospelosti.. Ak by sme sa na to vedeli pozriet troska optimisticky, moze nas to posunut dopredu, lebo nas to nuti hladat cestu dalej, cestu von.. Hladat odpovede na to, co nas znepokojuje, na nasu prazdnotu, bolesti, smutky, depky.. To nas podla mna aj ako ludi posuva dopredu. Ja si myslim, ze kto hlada ten najde, aj ked to nie je hned.. A verim tomu, ze aj ten druhy bod, ze s tym "nieco urobi" nastane.. Pises, ze vlastne Ti nic nechyba - a predsa citis prazdnotu.. skus nad tym rozmyslat dalej.. preco?? Co Ti nedava zmysel?? Co Ta trapi? Co Ti chyba??? Ono nie vzdy sa veci zmenia.. ale ja mam aspon zo svojej skusenosti zazitok, ze mi velmi pomohlo, ak som si veci a okolnosti okolo mna priznala take ake su, ked som nasla odvahu sa im pozriet "do oci", a prijat realitu (pre mna tazku), taku, aka je.. Ja som si vtedy uvedomila aj to, ze v tom celom nie som sama, a ze hoci teda mnohe nie je tak, ako by som chcela, dokonca je to uplne inak - a ze mozno sa to ani nikdy nezmeni - ale ze to neznamena, ze som mimo, ze to nema zmysel, ze sa tym musim nechat valcovat, ze sa musim tomu poddavat a vsetko to len znovu a znovu zajedat.. A to bol aj moment, ktory mi pomohol sa odpichnut a zmenit svoje navyky aj v stravovani. A aj teraz, ked obcas citim, ze mam akusi potrebu pouzivat jedlo inak, ako na jedenie;), tak ze to ma nejaku pricinu, a riesit treba TU.. Ja viem, ze aj tu na fore mame nazory na zivot, aj na vieru, ci uz vieru v Boha alebo nieco ine, comu verime, rozne.. Ale som presvedcena o tom, ze prave taketo veci vnutorne su pre zivot celkove aj nase spravanie urcujuce, pretoze clovek ktory nevie, kto je a kam kraca, nevie byt naplno clovekom.. Prave nezmyselnost a bezcielnost nas castokrat vedu ku chladnicke.. ci cokoladke.. zahnat prazdnotu..

[tini]

Lise, s tym smerom je to fakt pravda, ten je dolezity, nie nase okamzite zlyhania ci chyby.. Tiez to vidim podobne

[TheEgopat]

Tini, ďakujem ti veľmi vrúcne. Ohromne mi to pomohlo. Je veľmi milé to prirovnanie k bohu. Ja som síce ateista, alebo vlastne ani nie. Ja nie som veriaci (nechodievam do kostola), ale mám vieru, verím v boha a často krát si naňho spomenie v tom zlom. Žiaľ bohu len v tom zlom. Ale pokiaľ vravíš, že dobro a všetky tie ostatné veci sa ho dotýkajú, tak v tom prípade na neho myslím často. Vieš ďalšiu vec ktorú ľutujem je to, že málo čítam. Možno sa iba vyhováram že nemám na to čas, ale v podstate sa mi veľmi nechce. Čo ma strašne mrzí, neviem sa do toho donútiť ako do chudnutia alebo do športu. Možno mi poradíte spôsob ako sa nájsť v tom čítaní tak isto ako v športe a v chudnutí.
Ách kiež by bolo viac ľudí takýh ako si ty.

[Lise]

Egopat, myslim, ze zienky to tu dost vystihli, co myslis? Dakujem aj ja dievcata za to, co ste napisali, vidim, ze viacere(i) sme sa tu v minulosti citili ako na navsteve z inej planety. Egopat, rozumiem ti...je velmi dobre, ze o tom pisem, lebo si telo nemusi vytvarat ine ventily, napr. v podobe choroby, aby vyjadrilo tazive pocity. Takze ziadne strapnovanie sa, naopak...urobil si dobre svojej krasnej bytosti a naznacil smer inym, ktori veci potlacaju. Ako ta tak citam, od prveho pismenka az po posledne to ma spolocneho menovatela s nazvom: Prepacte ze zijem ! Mozno pisem o extreme, ale takto to citim, mozem sa mylit samozrejme, domnienky neber ako fakty. Podla toho co pises robis pramalo pre seba, na prvy pohlad ake slachetne...nasa spolocnost taketo tipy velmi precenuje, vobec sa nestara o motivy, ktore vedu tohto cloveka k takymto "slachetnym" cinom. Je to mozno dobry pocit a prijemny plamen vo vnutri, ale tam vonku sa vsetko meni, nic z vonku ti natrvalo nenapumpuje sebadoveru. Potocik, ktory chces vycistit je dnes cisty, zajtra ho zaleje spina, auto ktore dnes mas ti zajtra ukradnu, ludia, ktori ta dnes chvalia sa zajtra zle vyspia a budu na teba kydat. NIC z vonku ta neposilnuje trvalo a preto sa vyplati vyzivovat hlavne seba. Ja som na prvom mieste ! Ak zachranim SEBA, zachranim svet. Nemusi to byt zakonite tvoj pripad, pisem aj vseobecne: ludia ako ty su super spolocnici, vzdy ochotni pomoct, poradit, zachranit. Su to osobky, ktore urovnavaju spory, riesia konflikty, dohadzuju vztahy, proste s tebou sa kamaratit je jedna velka vyhra. Nie vzdy su vsak tieto ich snahy zdrave, hoci to myslia velmi dobre a nezistne. Casto to vsak robia len preto, aby sa len preboha nemuseli ocitnut niekedy sami len tak so sebou v tichu. Co by tam asi tak objavili? Jedno velke NIC. A tak si tuto diaru zapchavaju zachranou sveta a vsetkych naokolo. Niektori z nas si do tejto diery napchame jedlo, ini drogy, milencov a milenky...kazdy to ma inde. Podstatne je, ze nic co je zvonku tuto dieru nezapcha. Velmi fandim tvojim ekologickym pohnutkam a vsetkym cielom ktore mas, len sa pytam, co ta k nim vedie? Niekedy je to totiz skor neuroticka potreba: cim som prazdnejsi vnutri, tym potrebujem co najskor niekoho a nieco zachranit, lebo bez toho nic nenamenam. Otazka je: ked sa tam vonku raz vsetko zmeni a ta rieka bude zas plna skla, co bude so mnou? Co si pocnem? Ak je moje JA zavisle od okolia, tak vzdy bude toto okolie urcovat kto som. To iste s jedlom: ak moje JA urcuju kilogramy, tak ak sa zajtra napcham, uz nic neznamenam, som proste nula. Preto je podla mna zivotne dolezite starat sa hlavne o seba, mat rad seba tak pevne ako sa len da, vnutornu silu ti nikto nevezme. Moj nazor: ty potrebujes presne opacne domace ulohy ako ludia s narcizmom: znie to divne ale napisem to: kazdy den co najmenej opatrovat druhych a starat sa o ich potreby...aj ked sa opytas, ci tu nie si trapny, alebo sa ospravedlnis, ci nahodiu nezavadzias, presne toto je tvoja starost o nase zadky, ktora ta vobec nema co trapit. Ak ti napisem, ze ma hrozne otravujes a ty mas vo svojom vnutri cislo nula, cely den mas v keli, lebo tvoje JA zavisi na mojom suhlase a sucite s tebou. Ak ta naopak obdivujem a fandim ti, tvoj den je ako z rozpravky...dal si mi totiz MOC, aby som rozhodovala, kto si. Ja teda urcim, ako sa vyspim a ako budem stebou narabat. Staras sa o nase blaho, aby nase oci nahodou netrpeli, ked ta tu citame...navonok ake slachetne, ale len pre toho, kto nevie co je za tym. Nase suhlasy definuju, aky bude mat Egopat den. Lenze ty si zasluzis ovela viac ako to, co ma aj handrova babika. Nehovorim, aby si nepomohol, neporadil, ved na tomto svete nie sme len pre seba, ide len o to, aby si tym neskodil sam sebe. Vsimni si mozno: ked sa deje niekomu krivda: okamzite sa nastartujes zachranit katastrofu. Presne s takymto nasadenim zachranuj seba ! Vycisti tu rieku od skla aj vo svojom vnutri. Takze pokial ide o mna Egopat: mna zaujima bilancia, co si dnes urobil pre seba, nebudem obdivovat tvoje zachranne akcie, lebo ti tym skodim. A obcas ti mozno napisem, ze stebou nesuhlasim, ze ma otravujes, ze si trapny....vsimni si potom pocas dna, co citis? Ale uprimne, ziadne srandicky. Mozno ostanes raz prekvapeny: aj keby sa proti mne spolcil svet, moje stastie nezavisi od vas, viem kto som a mam sa rad. Maj so sebou maximalnu trpezlivost, budujes si velku vec nazvanu IDENTITA. Len pomaly a trpezlivo, po malych krocikoch...more raz bolo len jednou kvapkou a stalo sa morom. Nic z toho co citis nie je ani nenormalne, ani chore, ani zle. Ludia velmi radi nalepkuju: "Aha, aky je precitlively" V skutocnosti im vadi, ze si vnimavy k veciam, ktore si oni nevsimnu a tak ti treba cim skor zlikvidovat sebadoveru, aby si nevytrcal z davu. A prave pre taketo a podobne tendencie inych je dolezite pracovat hlavne na sebe, nie na druhych. Uz jeden dar mas a to je humor, ked k tomu pripojis sucit a lasku k sebe, oslobodi ta to. Pozor sucit, nie lutost. Lutost rovna sa pasivita, som nula a nulou zostanem. Sucit je ina kava...objat sa a pohladit ako len mozes, dopriat si cas a KONAT. Na zaciatok ti odporucam precitat, ak si uz nahodou necital Louise Hayova: Miluj svoj zivot. Da sa stiahnut aj na nete. Som s tebou Egopat, posielam ti pohladenie...ake trapne zenske a detinske...chcelo by to nieco prave, muzske, namakane a "silne"....povedia obcas prave ti - viac muzi, ktorych mozno obdivujes a z ktorych by niektori dali aj zivot za tento jediny...tak trapny a zensky dotyk. Kazdy z nas tieto veci potrebuje, len v nasej spolocnosti nie su dovolene. Ak ich ma zena, je hysterka, ak ich ma muz je slaboch. Pekne sa opatruj, myslim na teba.

[Lise]

Zdravim ta Steffinka, nemas ziadny obrazok, ani fotku, tak ako ja...ak suhlasis, budeme sa spolu kamaratit, nase heslo: Ani obraz, ani zvuk Ostatne dievcence a Egopat nam svietia na cestu, ake prijemne a oslobodzujuce mat taketo svetlo. Tvoje pismenka nie su neskusene, su pravdive a prezite. V tejto chvili nemusis nic zajedat, lebo si u mna doma na navsteve, pijeme dobry cajik a povzbudzujeme sa v nasich zivotoch. Fajne sme sa postiskali prave Ak budes mat chut, mozes si s nami aj zacvicit, cvicime doma v obyvacke...na zaciatok, aby si si nas otukala, mozes byt len v obecenstve, dobre? Nic sa nestane, ak sa nepodari, mozem sa stebou aspon kamaratit?

[tini]

Ahojki Egopat, nuz ja som presvedcena o tom, z vsetko dobre prani z Boha, radost, pokoj, laska.. vsetky dobre veci si myslim, ze prave tam maju zdroj.. Viem, ze asi kazdy to moze troska inak nazyvat, podla mna sa vsetky nitky zbiehaju do jedneho zdroja. Preco je na svete zlo, to by bolo uz na moc filozoficku debatu V kazdom pripade, tiez si myslim, ze to hladanie co prezivas je aj objavovanim sameho seba.. Mne teda tiez roky trvalo objavit, kto som a stat si za tym - v kazdom pripade kazdy na to mame plne pravo.. Je to niekedy tazke, ak z okolia neprichadza spatna pozitivna vazba, pretoze ako sa hovori "ziaden clovek nie je ostrov" a nezijeme ani sami pre seba. Napriek tomu tiez si myslim, ze az ked sa staneme svojbytnymi sami v sebe, mozeme naplno zit aj pre druhych - ja aj takto chapem to "mat rad seba" nie ako nejaku sebalasku ci narcizmus, egoizmus zamerany na seba sameho - ale skor v nadvaznosti aj na ludi okolo seba.. ktorym mozeme nieco priniest az ked sami budeme vediet, kto sme.. Ja som si teda dlhy cas myslela, ze na seba treba zabudat, potlacat svoju identitu, resp. stale sa len prisposobovat tym druhym.. POhnutky som mala dobre, ale niektore veci som proste chapala zle.. Nikomu tym nepomozeme, ak nebudeme sami sebou NO, celkom pekne diskusie tu vyvolali Tvoje prispevky:) A idu pekne o pointe, totiz aj to chudnutie nie je IBA o rieseni jedalnicka a pohybu, ale najma o tych veciach vnutornych.. Urcite nie u kazdeho, ale myslim, ze na fore je nas takych vela..

[Priska]

Lise, zimomriavky mi behaju ked to citam, presne takto sa citim aj ja... zavislacim na podnetoch z vonka... uplne si to vystihla... krasne pochopila a ja uz citam xtu knizku a stale to neviem takto pekne vyjadrit! Velke dakujem!!!
Egopat a keby si sa este dostal ku knizke https://www.martinus.sk/?uItem=133596 tak tu vrelo odporucam ja

[Lise]

Priska, podla mojich skusenosti je to hlavne tym, ze dobri (cize casto tucni) ludia su brutalne oddeleni od svojich telesnych pocitov. Ich intelekt a racio v mnohom predbieha beznu populaciu, ale co sa tyka pocitovania vlastneho tela su v hlbokej anesteze. Preto nestaci pochopit veci hlavou, akutne chyba spojenie s vlastnym telom...obycajne, kazdodenne pocity...ako citim nohy? Ako sa mi sedi? Ako dycham? My silnejsie a silnejsi casto s hrozou zistujeme, ako lahko pretrpime, ked nas tlacia topanky, zarezava sa podprsenka, ignorujeme bolest chrbtice, na bolesti hlavy sme si zvykli uz pri narodeni, sme takpovediac otupeni voci nepohodliu, s ktorym ini davno bezia k lekarovi a este sme na to bohuzial aj hrdi. Bezne sa stava, ze ak nie sme telesne pevne ukotveni v sebe, okolity svet pozorujeme ako film, ktory sa nas vobec netyka...sme napriklad doma, ale citime sa ako v hotelovej izbe...sme v prirode, ale absolutne nic necitime..len kracame ako totalne sebeodcudzeny clovek. Citame knihy, ktore sa vobec nedoktnu vnutra, hltame riadky aby sme zaplnili prazdnotu. Vsimam si tu na fore, ze niektori ludia sa necitia byt dostatocne rozumovo vybaveni na pisanie a realizaciu chudnutia. Podla mna si vsak neuvedomuju, ze rozumove schopnosti su v niektorych pripadoch skor prekazkou...ano, treba ma informacie, do sveta tiez nepojdem bez mapy, ale toto info je nepouzitelne, ak sa dotkne len hlavy.