Bojujem a znova vstávam do boja II.

[gulinka]

Ahoj Lenka6,

veru rýchlo zabúdame na naše predsavzatia, a možno ani tak rýchlo nezabúdame, ako od nich upúšťame, lebo nás obťažujú. Pozri na mňa, prečo si poctivo nezapisujem do kalorických tabuliek, to počítanie je už tak pohodlné, že už to ani pohodlnejšie nemôže byť, všetko je tam nahodené, dokonca si môžem oskenovať čiarový kód a pridá mi presne tú surovinu, ktorú som použila, stačí mi tam napísať gramáž a - aj tak to nerobím poctivo. Prečo? lebo ma to obťažuje? lebo som na to lenivá? Lebo je príliš veľa starostí?
Asi toto posledné, ako ženy, matky, manželky, kamarátky máme tak veľa povinností, že často zabúdame na seba. V tomto obdivujem dámy, ktoré popritom všetkom na seba nezabúdajú, alebo práve naopak, uberú niečo z toho vymenovaného na úkor seba, aby sa mohli samé sebe povenovať, poobzerať v zrkadle, kúpiť si nové veci, zájsť na gelové nechty, alebo na kozmetiku.

Možno by bolo treba byť trochu viac sebeckými a venovať sa viac samej sebe. Nemáš taký pocit? Potom by sa nám možno lahšie držalo predsavzatého, alebo ako píšeš, nezabudli by sme tak rýchlo na to, aké následky môže mať pre nás obezita, lebo by sme sa chceli o seba viac, lepšie starať.

Och.. tých knižočiek mám doma aj ja "na milú Jarmilu", ale nič mi nehovoria, listujem teóriu a prídem na to, že po dvoch odsekoch som úplne stratená v tých odborných výrazoch. Dal si na tom niekto záležať, ale stále sú to slová, ktoré mi akosi unikajú, ktoré si akosi neviem dať správne do súvisu so sebou a obezitou. Teória je veľmi náročná, prax ešte ťažšia. Niektoré knihy som si kúpila vyslovene kvôli receptom. A potom som zistila, že žiadny z receptov sa ma až tak nedotkol, lebo v tomto nemám rada to, v tom zase ono. Aspoň som zaviedla taktiku, že sa snažím kúpiť si tie knihy, ktoré chcem, cez bazár, zväčšia od žien, ktoré sa tiež nadchli pre tú knihu a potom ju so sklamaním ponúkli ďalšej dušičke.
Aspoň to stojí menej peniažkov a menej výčitiek za to, že rodinné peniažky takto utrácam

Lenka, ja mám tiež pocit, že môj život je veľký bordel. A čím ďalej, tak tým sa ten bordel zväčšuje. Postrehla som na sebe, že som povolila úplne vo všetkom, nielen v chudnutí. V upratovaní, v zásadách, neviem si rozkázať, neviem sa donútiť. Ale to sa občas asi stane každému. Príde proste čas, keď je všetkého tak veľa, že máš pocit, že nič nezvládaš.
Ale píšeš, že máš veľa čo písať, kľudne to píš. Nemusíš tak priamo, aby ti to bolo nepríjemné, ale aspoň tak okrajovo. Alebo aspoň čo sa týka toho chudnutia.

Nie je dobré sa úplne na to vykašlať. Žiaľ, potom sa to bude len dvíhať a nabaľovať. A s tým, ako sa to bude dvíhať, bude sa dvíhať aj zlá nálada, depriesia a pocit úplného zlyhania. Viem, o čom píšem. Sama som teraz niekde v tomto štádiu.
Ale asi najdôležitejšie je vtedy nájsť aspoň jedného, jediného človeka, ktorému na tebe záleží, ktorému to povieš a ktorý ťa posunie trochu dopredu. Ktorý ťa hecne. Ktorý ti nebude hovoriť pekné veci, aby ťa neurazil, ani nebude zľahčovať situáciu, aby ti neublížil, ale ktorý ti bude vedieť povedať pravdu do očí, prihliadnúť na teba počas dňa, čo robíš, ako ti to ide a hlavne dať pozor na to, aby si neprepadla úplnej depresii.
Pretože ostať s tým sama, nikomu to nehovoriť a len sa trápiť, nie je dobre.

Čo tvoja mamina? Nevedela by ťa podporiť, nakopnúť, dohliadnúť na teba, čo i len telefonicky? Alebo nejaká kolegyňa v práci, prípadne kamarátka? Neviem ani ako si na tom teraz so stravou, či skúšať niečo nové, vegánstvo, vegetariánstvo alebo ješ všetko, čo príde pod ruku? Verím tomu, že si mala pekné leto a veľa pohybu okolo domu, v záhradke, toto teraz tiež trochu upadne, hneď skoro je tma, človek sa hýbe oveľa menej ako cez ostatné obdobia, budeme musieť teraz viac zamakať na tej strave ( obe!!! ) , keď upadne pohyb, aby to ešte prudšie neletelo hore.

Lenka, držím ti palce, aby si našla spôsob, ktorý ti bude vyhovovať, čas, v ktorom sa ti to bude dať robiť, človeka, ktorý ťa podporí a cestu, ktorá ťa bude viesť do cieľa.

Budem sa tešiť na tvoje ďalšie písmenka

[gulinka]

Slivka.m

Ahoj Slivôčka,

teda, rada čítam opäť tvoje písmenka.
Veru utíchlo, všetci sú už chudí :-)

ale skôr to bude asi to druhé, že nie je sa čím chváliť .

Som rada, že si si našla systém, ktorý ti vyhovuje. Je trochu odlišný od Mirovho spôsobu, ale nemyslím, že by vadilo, že to tu píšeš, alebo že to spomínaš, nakoľko sám Miro tu už roky nechodieva a asi ani nečíta. A ciest môže byť predsa veľa, hlavne že vedú k výsledku. A ak ti klesala váha, tak si dodržala to, čo aj on sám hlásil - a to že príjem si mala nižší, ako výdaj. Inak by ti to predsa neklesalo.

Pozri na mňa, ja by som za tých pár hodín, čo máš na jedlo, dokázala zjesť taký veľký príjem, že aj keby som 16 hodín potom nejedla, neklesala by mi váha, pretože ten príjem za deň by bol oveľa vyšší ako výdaj. A bolo by to jedno, či to nazbieram v priebehu pár hodín, alebo v priebehu celého dňa. Pre mňa je lepšie jesť celý deň a snažiť sa obmedzovať veľkosť porcií, vyjedanie. Tebe vyhovoval pôst v podobe hodín bez jedla. Oba spôsoby sú správne, ako sama píšeš, každému vyhovuje niečo celkom iné, hlavné je dostať sa do cieľa a citiť sa lepšie, zdravšie a krajšie.

To, že si stála na mieste je super, znamená to, že aj napriek tomu, že si prestala s princípom pôstu a jedla normálne, dokázala si sa zmestiť do normálnych porcií a do príjmu, ktorý ti nedvíhal váhu. Si veľmi šikovná. Viem, že si bojovníčka a nevzdáš sa len tak a že budeš bojovať ďalej .

Veď tá zima preletí ako voda a keď príde marec, už to bude vonku vyzerať krajšie, bude to lákať dávať dole bundy a meniť ich za tenšie, prípadne len mikiny, svetríky, potom sa uvídí, čo sme robili v zime .

Verím, slivočka, že prídeš častejšie zvestovať také dobré správy, ako teraz, že sa máš nielen dobre, ale aj úspešne a veľmi rada uvidím tvoj nick zase medzi poslednými 100 príspevkami ,

Myslím na teba, držím ti palce a posielam pozdravy ( nepoletia tak ďaleko odo mňa, všakže? )

[gulinka]

Dodoriven3

Dodo, tvoj príspevok som nejako nepochopila.

"Tieto stránky už skoro vôbec nenavštevujem, lebo pokiaľ sa ľudia osobne nerozprávajú, (máme tu na Slovensku na to írečitú hlášku, ,,face to face"), potom sú to anonimné rady od ľudí, akých na internete nájdeme tisíce a my ich nestíhame ani čítať, nie to sa v nich ešte orientovať, a tak to necháme radšej tak a roky plačúc nad sebou to aspoň zajedáme krémešmi a čokoládou..."

z týchto tvojich viet som veľmi prekvapená a zaskočená, pretože sa mi nezdalo, že by si mal nejaký problém rozdávať rady na tejto stránke a pritom sa nerozprávať "face to face".
A zvládol by si sa rozprávať face to face? Dokázal by si mi do očí povedať: Guli, pozri ako vyzeráš, si skutočne veľmi tučná, musíš s tým niečo urobiť, lebo ťa to zabije?
Alebo keby sme sa stretli face to face by ti to prebehlo hlavou, prebrali by sme moju rodinu, tvoju rodinu, moju prácu, tvoju prácu, môj život zbežne, tvoj život zbežne, naše úspechy, neúspechy, ale priameho vypovedania pocitov, toho, čo ti preblesne hlavou práve v tej chvíli, keď napríklad človeka prvý krát uvidíš, alebo po dlhej dobe, sa nedočkám?

To je podľa mňa rozprávanie a nie len na Slovensku face to face, nielen že vidím tvoju tvár, ale vidím aj tvoje srdce a hlavne čítam tvoju dušu. Dokázal by si to? Dokázal by to hocikto z nás?
Preto existujú takéto anonymné stránky, na ktoré si chodíme z času na čas vyliať srdce a ty si tu síce nebol v čase toho najväčšieho rozkvetu tejto stránky, ale tu sa žilo, tu sa radilo, chudlo a pritom sa ľudia nevideli face to face a napriek tomu dokázali nadviazať priateľstvá, ktoré trvajú až dodnes.

Čo sa zmenilo, že z tvojho príspevku ide akási zatrpknutosť, alebo smútok? Hnev? Niekedy je fajn sa proste schovať za nick alebo za obrázok Fiony a neriešiť neustále tie pohľady okoloidúcich, ale aj samotných priateľov, keď vidíš, ako sa na teba pozrú, dokážeš z nich prečítať, čo si asi pomysleli a pritom sa na teba usmejú a robia sa, že nič.
Niekedy je proste oslobodzujúce sa prísť posťažovať tu, že ti nejde chudnutie, kde ťa nik za to neodsúdi, nikto ti nebude vyčítať, že ho tým obťažuješ, alebo že vyplakávaš a pritom si znova a znova už po tisíci krát zlyhal.

Áno, je veľmi anonymná doba, dnes sa za nickom vyjadrí hocikto k hocičomu. Ale záleží od toho, aký to je človek, potom takej hodnoty bude aj jeho anonymný príspevok. A hlavne je stále doba s možnosťou výberu. Keď nechceš, nepíš. Keď nechceš, nechoď. Len je škoda, že taký človek, ako si ty, ktorý bol vždy nápomocný svojou radou, vždy si bol priateľsky vítaný a vždy sme tvoje príspevky brali s vážnosťou, akoby mi to napísal môj brat alebo otec, sa vyjadrí, že na takéto stránky už nechodí, pretože sú to len anonymné rady od ľudí, akých nájdeme na internete tisíce.

Ale pre mňa nie si Dodo jeden z tisíca, pre mňa si Dodoriven3, ktorý má v mojej mysli vytvorenú tvár, oválnejšiu postavu, hlavičku občas zábudlivú na heslá a veľké srdce. Pre mňa si osobnosť, ako každý z tohto fóra, ktorého som nikdy nevidela, ale každý má vytvorenú predstavu v mojej mysli o tom, ako vyzerá, ako asi žije, ako asi vyzerá Lenky6 domček, alebo ako okopáva záhradku Amanda a potom sa s manželom vracajú spolu peši domov, ako Slivočka počíta doma na moderných hodinách tmavej farby s bielymi kvetmi visiacich na stene namaľovanej na žlto hodiny svojho pôstu... všetko je to síce vymyslené, ale za všetkým tým vymysleným, za všetkými tými písmenkami tu na fóre sú skutoční ľudia, ktorí chcú len jedno - pomoc a pochopenie.

A priateľstvo. Aj keď len to virtuálne.

Nech sa stalo čokoľvek, alebo hocikto zmenil tvoje zmýšľanie, tvoje srdiečko, prajem ti, aby si bol šťastný a aby si to nezajedal čokoládou a krémešmi, pretože ty dobre vieš, že to nestojí za to.

Gulinka

[slivka.m]

Gulinka veru pozdravy ďaleko neletia keď sme z rovnakého mesta a ty si priamo z nejakého sídliska, či z nejakej dedinky ak to nie je tajné ?
Škoda, že to tu nežije ako kedysi-bolo to príjemné mal človek takú väčšiu motiváciu keď sme si viacerí písali a podporovali sa
Teraz mi váha akosi stojí,ale tak jem aj somariny. Chcem najprv poctivo ten pôst a potom pridám ďalšie veci.
Môj brácho sa drží kalorických tabuliek a začal aj cvičiť a dal dole 15kg takže beriem,že to je dobrá cesta, ale akosi mne sa nedarilo chudnúť aj keď som mala celkom zelené polička
Tak uvidím ako to pôjde s týmto mojím systémom.
Gulinka ty sa tiež nevzdávaj !!!

[dodoriven3]

Ahoj Gulinka,
no teda vyčistila si mi žalúdok aj črevá poriadne, veru aj na kolonoskopiu by som razom mohol ísť, no zaslúžil som si to.
Zároveň Ti ďakujem za pekné slová a o to viac mi je ľúto, že som zarmútil Tvoje veľké a dobré srdiečko.

Vyrieknuté, napísané, sa už nedá zobrať späť, tak to aspoň čiastočne vysvetlím.
Je pravda, že moje kognitívne funkcie sa skokovo zhoršili, tak isto je pravda, že uplynulých 14 mesiacov, najmä zdravotne, bolo najhorších v mojom živote a že zrovna keď som to písal, tak som zažíval ten najhorší týždeň z toho. (Takže áno, určite aj môj frustrovaný, mentálny stav mal vplyv na znenie toho článku).

Teraz sa mi často stáva, že na niečo myslím, chcem to napísať, tak to píšem a keď si to potom prečítam, zistím, že množstvo z toho čo malo byť v texte zostalo len v mojej hlave, no ja som si myslel, že som to napísal. Žiaľ, taký je stav. Niečo ako dyslektik, keď vynechá nejaké tie písmenká, (ja rovnako, ale celé slová, niekedy aj myšlienky). Takže stačí vynechať pár slovíčok (napr.: nie len kvôli tomu, atp) a význam vety je hneď iný. Našťastie, ja sa zase viem pri následnej kontrole opraviť.
Veru ťažko sa na to zvyká, (doslova sa to musím učiť, že sa musím kontrolovať), lebo práve kognitívne fukcie boli v minulosti mojou silnou stránkou (aspoň oproti môjmu ostatnému podpriemernému).

Do toho, keď som text práve dopísal (a ešte si ho neskontroloval), bolo náhle treba moju okamžitú pomoc. V tej rýchlosti mi preblesklo hlavou, že by nebolo dobré, aby som ten napísaný text stratil (ak mi príde na mobil správa, zvonenie, aktualizácia atp., potom ma (väčšinou) zhodí z Mirových stránok a text je stratený). Na skopírovanie som nemal čas a na odoslanie stačilo jedno ťuknutie do tlačítka. Tak som to urobil. V tej necelej pol sekunde, počas vstávania z kresla, sa mi to zdalo ako dobré rozhodnutie (a na kontrolu som si ani nespomenul).

Skôr než dokončím korekciu svojich myšlienok, spomeniem ešte jednu nemilú vec, ktorá s tým súvisí. Tým, že si väčšinu vecí musím kontrolovať a najmä, že som celkovo pomalší, čím strácam čas, potom logicky nestíham a v preplnenom dennom programe musím minimálne tú hodinu až dve, niekde (niekedy aj viac), (oproti minulosti) zoškrtať (navyše sa mimo spomínaného, nejaké povinnosti aj navŕšili).

Takže v prvom rade stránky nenavštevujem (tak často ako predtým), lebo jednoducho nestíham. To je hlavný a jednoznačný dôvod. Je tam aj ďalších 5 dôvodov, ktoré ale už len dotvrdzujú dané rozhodnutie. Nebudem ich ale menovať, lebo ani pri odstránení všetkých, by hlavný dôvod nijako nepozmenili.

No a práve kvôli nestíhaniu, musím robiť neustále rozhodnutia, vyberať si len to, čo stíham a na čo mám (myslím fyzicky a mentálne), tak dávam logicky prednosť tomu, čo je z môjho pohľadu hodnotnejšie.
No a to som chcel (v tom duchu), minule napísať aj Vám, (seba som do toho stretávania nerátal), že ak ste dievčatá z tej istej oblasti, (cca veku), aby ste sa stretávali, lebo je to (podľa mňa) jednoznačne pre toho chudnúceho lepšie. Počas písania som si to ,,nejako" rozmyslel, (tú moju radu) a vzniklo to, čo vzniklo.

Minule som si písal s jednou osobou z tohto fóra a tá nechcela veriť, že Michaela z Levickej oblasti tak výrazne schudla ako na stránkach udávala. No a to sa týka tiež toho, na čo som to vlastne narážal, že osobné stretnutia majú výhodu a takéto príklady viac motivujú, ako príklady anonymné.

Ďalej sa pýtaš, či by som Ti do očí dokázal povedať, že si skutočne veľmi tučná a že musíš s tým niečo urobiť, lebo ... ...akúkoľvek vetu, ak som schopný napísať anonymne, som schopný povedať aj osobne do očí, aj keď pripúšťam, že určitý rozdiel tam predsa len je.

Tak tvrdo sa ale radšej nevyslovujem vôbec. Dokonca by som bol opatrný aj pri vlastnom dieťati. Niekedy slová dokážu veľmi ublížiť. Takže či by som Ti to takto povedal, alebo nie, by záležalo od množstva vecí, no najviac práve od príslušnej momentálnej situácii, v ktorej by som sa snažil vidieť najmä to, či si schopná vôbec tie slová prijať a uniesť, aj keď ich význam, obsah a smerovanie Ty sama veľmi dobre poznáš.

Raz som počul rozprávať skúseného psychoanalitika, ktorý povedal, že roky praxe a neustáleho štúdia ho naučili veľmi dobre pomáhať iným ľuďom aj v tých najťažších životných situáciách, no keď osud takú situáciu pripravil pre neho, že darmo všetko vedel čo má robiť, úplne sa zosypal a potreboval pomoc druhých. Obyčajné slovo od druhého, hoci nebolo ani z polovice tak po odbornej stránke kvalitne podané ako jeho, malo väčšiu váhu ako celá jeho vedomosť (o danej problematike).

Takže to aká si a čo by si mala robiť, vieš Ty najlepšie, no pochopiť momentálny stav (dušu) toho druhého, aj napriek obrovskej empatii je extrémne ťažké aj u úprimne ľúbiacich sa manželov, ktorí spolu žijú už dlhé roky. Potom tu už nejde iba o ten okamih vystihnutia, ale aj o celkové dlhodobé pôsobenie, ktoré dáva podnet a ten okamih sa tým jednoznačne dotvára. To ale je už o niečom inom.

Že si predstavuješ jednotlivé výjavy z písaných textov (Amanda s manželom idú na záhradku ...atp) je jednak prirodzenosťou človeka (myslieť na niečo bez tých predstáv sa jednoducho nedá) a jednak si to tými podrobnosťami (hodiny na stene takej a takej farby... atp) zosobňuješ, aby to malo pre Teba nejaký zmysel a váhu (čiže dôležitosť). Čím viac to ale zosobňuješ, tým viac sa približuješ obrazom k tomu reálnemu...

Samozrejmá vec uznávam, že aj anonymné priateľstvá majú obrovský význam a tým rovnako aj stránky, ktoré to umožňujú. Opísala si to úplne presne. Je zbytočné to opakovať a čokoľvek k tomu pridávať.

Na záver len toľko, že moje zdravotné problémy síce zhoršili niektoré mozgové funkcie a spomalili moje telo, no nijako zvlášť nezmenili moje zmýšľanie ako také.
A aj keď sem už nechodím až tak často, vždy rád pomôžem (ako predtým).

[Lenka6]

Gulinka, odpovedám s oneskorením, ale predsa na príspevok z 13.nov

Máš pravdu, že by sme mali myslieť nielen na druhých, ale aj na seba. Keď budeme my spokojnejšie, tak aj ľudia v našom okolí budú spokojní. Nejako si to premyslieť, ako si ušetriť počas dňa viac času pre seba. Ja osobne ho mám celkom dosť, oproti bežným ženám, ale zas ho nevyužívam úplne vo svoj prospech.

Nákup kníh cez bazár je super nápad.

Ja som to už spomínala, že sa v takom množstve informácií strácam. Mám viac kníh s rozličnými prístupmi k chudnutiu. Ale zrejme tá podstata by mala byť všade rovnaká.

Ja som sa dosť naháňala pred Vianocami. Až si to vyžiadalo svoju daň a jeden deň som mala migrénu z toho. Celkovo posledný polrok som bola častokrát chorá a mala aj vážnejší úraz kolena. Tiež to podľa mňa súviselo s mojou psychikou.

Posledné 2 týždne sa cítim o niečo lepšie.

Určite kebyže sa rozhodnem pre zmenu, našla by som podporu u viacerých ľudí v mojom okolí. A čo Ty? Ako si vykročila do nového roka? Cítiš sa teraz lepšie ako v novembri?

Ďakujem, Tvoje slová dokážu pohladiť človeka na duši.
Drž sa 

[gulinka]

Lenka6

Leni, to nevadí, že neskoro odpisuješ, som rada, že si odpísala. A ako som si všimla, v poslednom čase si TY tá, ktorá sa snaží to tu nejako držať nad vodou a trochu to tu oživiť.
Ešte raz ti ďakujem, že zoberieš na seba tú tabuľku, verím, že tá pravidelnosť, ktorá ťa bude nútiť tu chodiť, ťa bude ťahať aj s kilami dopredu.

Čo sa týka mňa, nie, necítim sa lepšie ako v novembri. Práveže naopak. Cítim sa oveľa horšie. Nielen fyzicky, nakoľko toľko veľa kíl navyše už dá človeku zabrať pri bežnom živote, ale hlavne psychicky.
Mám pocit, že som ešte nikdy nebola v takomto stave. Neviem, či to prišlo vekom, ale stále viac a viac sa vzdávam. Dokonca som sa dostala do bodu, kedy sa mi všetko ohľadne chudnutia zdá úplne zbytočné.

Snažím sa stavať na nohy, aj keď stále viac sa mi zdá pohodlnejšie ostať sedieť v kúte, nikomu nechodiť na oči a svoje nešťastie zajedať. Sama na sebe cítim, ako sa zatváram, ako mi vadí niekam chodiť, stretávať ľudí... Ale týmto smerom sa to predsa nemôže uberať!!

Tak uvidíme, čo prinesie tento rok. Snáď sa mi podarí váhu znížiť, lebo je to už skutočne nekomfortné. Nielen bežné veci, ale zhoršuje sa to vo všetkom. V bežných činnostiach, v obyčajnej chôdzi, v zohnutí sa na zem pre niečo spadnuté. V poslednom čase mám bolesti na koži, doslova a do písmena chápem výraz "nezmestí sa do svojej kože".

Len pár ľudí tu na fóre dokáže skutočne pochopiť, čo píšem. Nie 5 kíl navyše, ani 10 kíl, ktoré sú síce nepríjemné, ale stále sa s nimi dá ešte pohodlne žiť, ale 45 kíl... to už je riadny prúšvih....

Dajme si v tento rok záväzok, že tu budeme chodiť, aj keď sa nám nebude dariť, že budeme písať váhu, aj keď pôjde hore. Netreba sa za to hanbiť a už vôbec to skrývať. Je to súčasť boja. Raz si hore, raz dole. Raz víťaz, raz porazený. Ale ako sa dokážeme chváliť s víťazstvami, nech sa vieme podeliť aj s tou prehrou.
A možno práve to, že budeme vidieť, že nás za tú prehru nikto neodsúdi, že nájdeme pochopenie ľudí, ktorí sú presne ako my, ktorí sa boria rovnakou riekou, nás bude posúvať vpred.

Takže je to tak, ja som bola v toku 2022 veľmi neúspešná. Nedarilo sa mi chudnúť, naopak, priberala som. A to napriek tomu, že presne viem, čo robiť, že viem, ako schudnúť. Sú aj také roky, a bude ich veľa. Potom snáď prídu aj tie lepšie. Ale za tie treba zabojovať. A je to neskutočne ťažký boj. A s priateľmi to ide oveľa lepšie.

Tak každý, kto má k tému chudnutiu čo povedať, nech tu píše svoje písmenka. Nech znova opráši staré témy, alebo založí nové. Nech vieme, že nás je veľa, čo potrebujeme pomoc, ale že v tom nikto nie sám.

[Lenka6]

Gulinka, mohlo mi napadnúť, keď sa Ti váha zvýšila, že zrejme sa nemáš lepšie ako v novembri. Mrzí ma, že máš náročné obdobie. Ani mne sa v roku 2022 nedarilo .. celkovo. Snáď tento rok bude pre nás lepší.

Viem, ako sa asi cítiš. Až na to, že ja som si nejak na moje stokilové telo zvykla, aj keď ma v mnohom obmedzuje. Ešte si neviem predstaviť byť ľahká ako pierko.

Tabuľka ma bude zaväzovať to tu sledovať. Teraz mi je celkom fajn, ale viem, že ma čakajú aj ťažšie chvíle. Ako každého z nás. Tak si budme oporou.

Ja mám rada citáty a tento sa mi dnes zapáčil . . .

"Často sa cítiš unavená.. Nie preto, že robíš veľa, ale preto, že robíš málo toho, čo rozjasňuje Tvoj deň."

[gulinka]

Lenka6

Leni, krásny citát. Pravdivý.

Čo sa týka toho stokilového tela, neviem, čo sa robí. Lebo aj ja som mala dosť často, dosť dlho sto kíl, ale nikdy som sa pritom necítila tak zle. V pohode som s tým telom vyšla ešte pár rokov dozadu v Tatrách na chaty, dokázala som sa ohýbať, cvičiť, dokonca som ani nefučala. A teraz sa pri najmenšej námahe hneď zadýcham, nevládzem vyjsť ani do miernejšeho kopca.

Teraz ma napadlo, či to nebude súvisieť s tým prekonaným kovidom...

Každopádne sa chcem cítiť lepšie, chcem mať pekné veci, chcem cez leto vyzerať v plavkách ako žena, nie ako slonie mláďa

[gulinka]

Ahojte priatelia,

konečne som sa dostala k tomu, že Vám chcem napísať zo srdca pár slov. No len pár slov to asi nebude, nakoľko som vytiahla zo skrine notebook a nebudem písať len na mobile .

Veľmi dlho som uvažovala a aj odkladala toto moje písanie kvôli tomu, že tu máme šikovné dievčatá ako Kuku, Zdenku, ktoré idú dopredu, napredujú a nechcela som ich znechucovať svojim príspevkom. Ale potom som si povedala, že sú tu zase ostatní ľudkovia ako Lenka6, Mahafsoun, Renátka.zem, Mobius, Amandička, Žabka, ktorým tá váha neubúda tak dobre, ako Zdenke s Kuku, ktorým sa tiež mihajú červené políčka v hlásení a váha ubúda len veľmi pomaličky.

Začala som uvažovať nad tým, čo chcem napísať, keď mi Kuku napísala, citujem: “A bola by som celkom rada, keby si aj ty pridávala pozitívne hlásenia”. Vtedy som si v duchu povedala, že by som tak rada prispela pozitívnym hlásením, keby nejaké pozitívne bolo. Pravda je však taká, že sa len točím v kruhu. Cítim sa, akoby som sedela na kolotoči, točil sa stale dookola a mne už bolo z toho hrozne zle. Viem, že stačí vyskočiť z toho kolotoča, aj za cenu, že si pritom rozbijem koleno alebo to bude nejakým spôsobom bolieť, ale že sa z toho dá dostať. Ale stále tam sedím, točím sa, je mi stále len horšie a horšie a nie je nikto, kto by mi pomohol. Poznáte tie múdre reči, že keď chceš schudnúť, musíš to chcieť, musíš to zvládnuť sama? Áno, možno na prvý krát. Aj na druhý krát. Ale po desiatkach rokoch chudnutia je človek už tak unavený, že už nevládze z toho von. Schudnem, vráti sa to, schudnem, vrátim sa to, schudnem, vrátim sa to…
A akoby som sa dostala do fázy, kedy mám pocit, že už nemá zmysel ani začať, pretože za rok, dva sa aj tak vrátim tam, kde som bola…

Neviem tie stavy ani poriadne opísať. Pritom chudnutie bolo môj život, moja “zábava”, či tu na fóre, alebo varenie zdravších jedál, robenie fitness koláčikov, cvičenie, vždy som sa rada o tom bavila a teraz keď o chudnutí niekto rozpráva, odídem preč, alebo je mi to nepríjemne, akoby to bolo moje zlyhanie, všetkým to nejakým spôsobom ide, iba mne nie, pritom som vo svojom okolí, rodine, práci najširšia osoba.
A zistila som jednu vec – začala som byť nepríjemnejšia, smutnejšia, všetko sa ma dotkne, akoby sa mi vytratila radosť zo života. Nechcem nikam chodiť, lebo sa za seba hanbím, nemám si čo obliecť, pretože na túto váhu, výšku a typ postavy je čisté zúfalstvo niečo nájsť a napriek tomu zase prídem do kuchyne a začnem jesť…

Niekedy mám pocit, že trpím chudnúcou schyzofréniou. Akoby vo mne žili dve osobnosti. Som v pohode, plánujem, čo budem jesť, snažím sa, nemám chute, som v pohode. O pár minút na to už niečo vyjedám a prejem sa, potom samozrejme pride to nadávanie samej sebe, vyčítanie si toho. Upokojím sa, znova sa nastavím na to, že si to predsa nebudem sama sebe kaziť, že keď som si teraz dobre zacvičila, predsa to nepokazím v kuchyni. A kým prídem do kuchyne, ako by mi prepla osobnosť a prišiel tam úplne niekto iný, nie tá žena, ktorá ešte pred chvíľou ležala na karimatke a s tou horou tuku cvičila cviky, ktoré štíhle ženy zvládajú ľavou zadnou. Pokiaľ existuje niečo také, ako chudnúca schyzofrénia, tak ja ju mám určite. Neustále sa mi to strieda. Alebo rozprávam o chudnutí, pripravím si vyvážené, dobre vyzerajúce, zdravé jedlo, spapám ho, za pol hodinu ladujem v kuchyni úplne bezmyšlienkovo a vedome niečo kalorické a nedzravé… no a potom prídu tie výčitky a opätovný kolotoč.
A takto to ide stále. Sme v obchode a môj nákup je ukážkový, keby v ten moment, kedy položím v obchode na pás všetok nákup sa vedľa mňa postavil Maroško Mol. alebo Miško Pal. obaja by boli zo mňa nadšení a brutálne spokojní. Aj môj muž si myslí, ako zdravo som nakúpila, som odhodlaná. No a na druhý deň z práce v taške donesiem dokúpené kraviny, pritom som sa zaprisala, že nič už nepotrebujem a do toho obchodu nepôjdem, ale keď idem dokolo, akoby sa prepla tá osobnosť a zrazu som v tom obchode a potom doma s ďalšími vecami, ktoré mi určite netreba.

Tým, že som tak nešťastná zo seba, robím nešťastných aj ľudí okolo seba a z toho som ešte nešťastnejšia. Negatívne písmenká neposúvajú nikoho dopredu, nikomu nevlievajú nádej, nepovzbudzujú, nemotivujú.

Preto sa mi tak ťažko písalo aj Kuku a Zdenke, pochváliť ich a posunúť dopredu, keď sama som nemala čo pozitívne ponúknuť, nemala sa s čím pozitívným podeliť.

Tak strašne by som chcela, aby som sa dala dokopy, aby som bola hlavne zdravá pre moje deti, aby som tu vždy pre nich bola, kým ma budú potrebovať, aby som im dokázala dať ten pravý pozitívny príklad, ukázať, že sa človek môže zmeniť, že si môže dať život doporiadku. Ale je to tak neskutočne ťažké. Sabotujem samu seba a nedokážem sa pohnúť z miesta. Nedokážem si pomôcť .

Máte ešte niekto takéto pocity? Či som len sama takto prepnutá už z toho všetkého?

[Lenka6]

"JE V PORIADKU, cítiť sa rozbitý vo vnútri.
JE TO V PORIADKU, keď máš pocit, že svet, ktorý si pre seba postavil je v plameňoch,
JE TO V PORIADKU, že máš pocit, akoby si nenávidel všetko okolo, vrátane seba.
JE V PORIADKU plakať.
JE TO V PORIADKU, pretože to prekonáš tak, ako si to urobil vždy, keď si predtým padol.

Daj si šancu, daj trochu času situácii.

Daj svojej duši vydýchnuť.

Len zhlboka sa nadýchni a dýchaj.

Pretože nakoniec sa uzdravíš.

Zlé časy prídu, aby si bol silnejší a múdrejší.

Zlé časy sú na to, aby prišli, ale aj aby nás opustili."

Pre Teba Gulinka

[Zdenka38]

Gulinka, viem ako sa citis.... ja chudnem a priberam cely svoj zivot, schudnem 20, priberiem 25... nejako neviem to schudnute udrzat....
Milujem jedlo...
Vzdy ked som zacinala chudnut, brala som to ako "nutne zlo"... vo vnutri som citila, ze je to nasilu, ze je tam to slovo "musim". Nutila som sa varit zdrave jedla, nic nezdrave som nejedla.
Tentoraz to bolo nejako vnutorne ine, teraz som to "chcela". Ano, varim si zdravsie, dokonca som zacala aj vela pit, hlavne caj, ktoreho si uvarim 1,5 litra a doobeda ho sprasim. Zacal byt ako droga, normalne mi chyba, ked nemam moznost si ho spravit...
Pouzivam kaloricke tabulky. V praci si obed nosim, lebo objednany neviem nahodit. Dokazem odolat kolacikom... lebo ich neviem nahodit.
Ale jedavam aj bezne veci, nevyhybam sa tym menej zdravim. Vcera mi napr.mama doniesla z kupelov kebab v tortille.... dala som ho cely, bez vycitiek.... lebo ked si clovek nieco zakaze, tak potom mu srdce za tym pisti a nahradi to 3x niecim inym....
Ked aj vonku grilujeme, dam si aj ja platok dva slaniny, sampinony grilovane....
Len sa uz neprezieram. Nepotrebujem velke porcie, niekedy nedokazem zjest ani to, co si nalozim....
A okolie si zacina vsimat, ze sa menim... pochvaly tiez vedia cloveka nakopnut a ist dalej. Kolegovia, s ktorymi som v podstate v dennom kontakte, si idu oci vyocit.
Zacala som sa hlavne starat sama o seba, nielen o deti, robim si male radosti. Bola som na nechty hadam po 8 rokoch, ved za hodinu svet bezo mna nespadne. Vybrala som sa na 2 hodiny sama na prechadzku po okoli, bez deti...
Uzivam si "uslintane" pohlady muzov ...
Nemusim uz nosit oblecenie velke ako vrece, beztvare. Aj ked mam este dost kg, uz ich neskryvam, nosim tesnejsie, sexi veci...
Zacala som chudnut s radostou, nie s nutnostou...

Drzim ti palce, aby si nabehla na tu spravnu cestu....

[dodoriven3]

Ahoj Gulinka,
Zdenka napísala v podstate to, čo som Ti chcel napísať aj ja. Jej slová potvrdila Lenka, ktorá nedávno písala o tom, ako sa jej darí, a to iba na základe akéhosi vnútorného upokojenia.
Viem, že si v jednom uzavretom bludnom kruhu, no pamätaj, že máš tú silu to zastaviť, aby sa to celé nedialo utrpením, ale radosťou.
Žiaľ mám momentálne veľmi málo času, no k Tvojim slovám sa určite o pár dní vrátim a rozoberiem ich podrobne.
Dovtedy Ti posielam aspoň toto povzbudenie a Ty skús nájsť "tú" čo chcela rozbíjať klietky, určite Ti pomôže...

[Kuku36]

Gulinka,
vyzerá to tak, že si sa na svojej ceste životom stratila niekde v tmavom lese. Možno si hovoríš, že veď predsa len tam niekde musí byť cestička von a tak kráčaš hlbšie a dookola. Si z toho neuveriteľne vyčerpaná, nešťastná, pomaly strácaš nádej a nič ti nedáva zmysel.

Chcem ťa povzbudiť. Chcem ti povedať, že cesta von existuje a že je v tvojich silách ju opäť nájsť. Možno sa teraz pýtaš, ako... Ako (po toľkých únavných zlyhaniach) získať ďalšiu silu?

Asi je odo mňa trúfalé rozdávať rady, no možno by to chcelo dať si pauzu. Možno by si mala na pár dní spomaliť najviac ako sa dá, aby si sa rozhliadla okolo seba a premyslela si, čo a ako budeš robiť ďalej.

A potom, keď okrem iného zistíš, že je veľmi dôležité mať rád aj seba samého, zrazu všetko do seba zapadne a zbadáš cestu, po ktorej sa s radosťou vydáš, pretože už budeš vedieť, že nemusíš ale chceš.

[amanda.k.]

Ja ti neporadím ako chudnúť keď vidíš moje výsledky ale co dnes som jedla.....pupavu listy s jogurtovo-bryndzovou zálievkou trocha orechového oleja a k tomu 2 vajcia na polomäkko