V tomto článku nájdete rýchly prehľad, ako som chudol. Míľniky kde sa mi nedarilo i darilo. Prístupy, ktoré som skúsil plus pár fotografií. Aktualizujem ho. Naposledy na jeseň 2019.

V roku 2019 mám 55 rokov, 80 kíl a 192 centimetrov.

• V roku 2003 som mal 115 kíl.
• V roku 2004 som to zrazil na 78 kíl.
• V rokoch 2005 až 2006 som mal stabilných 80 kíl.
• V roku 2007 som z neopatrnosti pribral až 8 kíl.
• V roku 2008 som sa ich zbavil.
• V roku 2011 som rád, keď váha ukáže 80 kíl. Je to trvalý boj, pretože ona sa občas vyšplhá aj na 83.
• V roku 2014 som oslávil (hmm…) päťdesiatku a desať rokov od schudnutia.
• V roku 2016 bola váha okolo 82 kíl.
• V roku 2017 som mával 80 kíl (plus mínus kilo, trocha to kolísa)
• Počas roka 2019 bola väčšinou 80. Občas 79.

Aktuálne jedávam o niečo viac jedla, než píšem v jedálničku na chudnutie, pretože už dávno nechudnem. Kalórie už roky nepočítam, ale dá sa to približne odhadnúť - jedávam okolo 10 až 12 tisíc kJ približne toľko, koľko by pre moje čísla (vek, výška, hmotnosť...) vyrátala kalkulačka BMI. Viac než celkovú energiu strážim jednotlivé živiny. Najprísnejšie tuk - ten treba kontrolovať prísne. Menej prísne bielkoviny - tam sa stačí blížiť cieľovým číslam a či to bude trocha viac, alebo menej to až tak nevadí. Najmenej prísne strážim sacharidy. Celozrnný chlieb, celozrnné cestoviny, ryža natural, vločky - toho sa netreba báť. Samozrejme, treba popritom prejsť pár kilometrov denne.

Mnoho rokov jedávam stále tie isté jedlá, v knihe Jedálniček na chudnutie sú všetky, ktoré sa mi osvedčili. Občas - raz za rok - sa zvyčajne stane niečo, čo ma "odkloní" od tejto stravy alebo pravidelného pohybu. Raz je to choroba a pri nej viac ovocia, inokedy si dám nejaké výnimky kvôli maškrtnosti a pažravosti. Hneď sa to prejaví na výsledkoch. Takže vlastne trvale musím číhať čo sa deje. Keby som prestal dávať pozor, okamžite by som zas pribral. Táto dlhodobá disciplína pri kontrolovaní stravy je však tým "tajomstvom", prečo sa mi darí dlhé roky držať si váhu aj po schudnutí. Proste som si zvykol, že koláčiky, vyprážané rezne, uherák či zemiakové lupienky sú proste "zakázané". A to je všetko. Jem minimum nevhodných potravín a namiesto nich jem potraviny vhodné.

Schudol som. To je fajn. Ale prečo som vlastne pribral?

Ako to, že som roky tučnel a nechal to zájsť tak ďaleko? Ako je možné, že nikto nemohol zasiahnuť? Lekár, manželka, matka, rodinní príslušníci, priatelia? Boli bezmocní. Niektorí mi aj vraveli, že tučniem a nesprávne sa stravujem. Vysmial som ich. Rozpoviem vám ako to bolo. Tí, čo chcete rovno začať, pozrite si zoznam tipov ako schudnúť.

Veľmi dlhé roky som nedbal na stravu ani na to, čo robím. Žiaden pohyb. Koláčiky, hranolky, sladkosti. Tu a tam pivo. Ak už, tak určite nie jedno.

Venoval som sa recenziám digitálnych fotoaparátov a radšej som si fotieval len tvár. Myslel som si, že na nej tie kilá nevidieť.

Potom som schudol. K tomu sa za chvíľu dostanem.

Najťažšie obdobie však beží po schudnutí. Vytrvať s cvičením, prechádzkami a rozumnou stravou nie je práve pohodlné.

Tu a tam výnimka a všetko sa hneď lepí na brucho. Ale zatiaľ sa mi darí. Nechcem vám zastierať fakt, že udržať si získanú váhu je veľmi ťažké. Všetci v okolí jedia "normálnu stravu", vy musíte jesť predsa len niečo iné, než je bežné. Odmenou je predsa len menej húsenicovitý tvar tela. Lepšia kondícia. A tak budem ďalej bojovať za to, aby som si udržiaval váhu v medziach normálneho BMI.

Ako som teda chudol? Ako to začalo?

Je to už dávno, keď som po prvý raz pred zrkadlom konštatoval, že mám tuším nejaké drobulinké brucho. Dobre si pamätám, ako som palcom a ukazovákom dokázal nahmatať vrstvičku tuku, a celkom ma pobavilo, že tam vôbec niečo také mám. „To akože tlstnem?“ pobavil som sa. Spomínam si, že o pár rokov nato som robil rovnaký hmat, ale nemohol som už použiť palec a ukazovák, pretože tuk sa dal uchopiť, len ak som ho podobral všetkými prstami a palcom. „Fotrovatiem.“ povedal som pri pohľade do zrkadla, a vôbec mi nenapadlo, že s vecou by bolo načase niečo spraviť. Brucho sa mi zdalo normálne. Hlavne mi bolo ľahostajné. No áno, bolo tam trocha tuku. Bolo ho stále viac. Hovoril som si, „že až bude zle“, potom s tým niečo spravím. Plynuli roky a živil som sa prácou, pri ktorej nebol veľmi čas cez deň pravidelne jedávať. Jedol som viac večer, cez deň menej. Hlboko v noci som robil razie do chladničky. Do zrkadla som sa nepozeral. Načo aj?

Neskôr som sa začal zaoberať počítačmi. V podstate celý deň nič namáhavé nerobím, živím sa sedením na zadku. Prešlo pár rokov. Už som nedokázal chytiť prstami tuk na pupku. Bol príliš veľký. Bolo možné ho uchopiť len prstami a dlaňami oboch rúk. Už dávno som si pri močení nevidel to, čím močím. Brucho bolo masívne. Neskôr k tomu začali pribúdať aj nenápadne rastúce tukové prsia. Mohol som mať hmotnosť okolo 100 kilogramov a „aj vtedy“ mi často napadlo, že by sa s tým malo niečo robiť. Vlastne, spomínam si, napadlo mi to každý deň po sprchovaní. Tak plynuli mesiace. Niečo by sa malo robiť, no nerobilo „sa“ nič.

Keď som mal 110 kíl, môj objem začali až nepríjemne často komentovať známi. Boli to žartovným tónom povedané a veľmi nežartovne myslené poznámky ako „asi sa ti darí veľmi dobre“, „zdá sa mi, že trpíš blahobytom“ a podobne. Neboli mi príjemné, pretože boli hnusne pravdivé. Naoko som sa pred známymi tváril pobavene a ľahostajne. „U chlapa to predsa nevadí“.

Čo chce ten odporný chlap v zrkadle?

Čím viac som priberal, tým menej mi záležalo na tom, ako vyzerám a na tom, čo si o mne myslia ostatní. Už dávno som chodil v starých handrách, bežne aj do mesta. V rozkroku roztrhané, voľné nohavice. Hnusné, ale pohodlné tričko. Topánky nikoho nezaujímajú. Vlasy? Komu by sa o ne chcelo starať? Keď sa pozerám na staré fotografie, zisťujem, že rovnako, ako som zanedbával zovňajšok, prestával som dbať aj na to, ako sa tvárim. Čoraz viac fotografií odrážalo emócie typu otrávenosť, dajte mi pokoj, nemám chuť a som unavený. Bol som vyčerpaný. Držať vo vzduchu celý deň 35 kilogramový klát slaniny dá zabrať.

Prvé pokusy schudnúť

Čoskoro som si uvedomil, že sám seba nerád vidím na fotografiách. Keď som mal 115 kíl, už som sa nechcel fotiť. Ak sa dalo, skúšal som pri fotení skrývať brucho pomocou zadržania dychu. Mal som pocit, že je vtiahnuté. Každá ďalšia fotografia mi však dala jasnú odpoveď na to, či to pomáha. Nepomáha. 35 kíl slaniny navyše nie je možné ukryť tým, že vydýchnete zo seba trocha vzduchu a zatiahnete brucho. Obezitu, ktorou som trpel, už bolo vidieť nielen na postave, ale aj na tvári. Čím je človek tučnejší, tým viac sa v tvári podobá na iných tučných.

Stále som si hovorieval, že by sa s tým malo niečo začať robiť. Stále „sa“ nič robiť nezačalo. Pekelne sa mi nechcelo niečo meniť. Už som sa aj sám pred sebou zle cítil, že nie som schopný začať. Stále som čakal a dúfal, že nájdem nejakú konkrétnu diétu, ktorá vec vyrieši za mňa. Za celé obdobie, keď som priberal, som urobil niekoľko smiešnych a neúspešných pokusov o schudnutie.

Prvý pokus bol tesne po roku 1989. Po páde železnej opony sa na trhu okrem iného objavili aj produkty teleshoppingu. Jeden z nich sľuboval iba trojminútové cvičenie denne a veľmi rýchly úbytok tukových buniek na bruchu. Myšlienka sa mi páčila. Preto som investoval pomerne vysokú čiastku do kúska plastu s gumou. Po troch týždňoch som pozoroval výsledky. Naozaj som trocha schudol a mohol som zatiahnuť opasok až o dve dierky ďalej než predtým. Cítil som sa lepšie a to sa mi páčilo.

Žiaľ, môj odpor k akémukoľvek telesnému pohybu zabezpečil, že som na toto cvičiace a mučiace náradie začal čoraz častejšie zabúdať. Jedného dňa som si spomenul: „Aha, včera som necvičil.“ Tak som na druhý deň urobil dve cvičenia po sebe, aby som výpadok nahradil. Na tretí deň sa mi znova nechcelo cvičiť, tak som si povedal, že štvrtý deň si opäť dožičím dve cvičenia naraz, 6 minút zvládnem. Množstvo výnimiek postupne pribúdalo, až to dospelo tak ďaleko, že ak by som chcel kompenzovať premeškané dni, musel by som cvičiť nepredstaviteľných 20 či 30 minút v kuse! Fuj! Priatelia, toto nie. O tom reklama nič nehovorila. Tak slávny mučiaci nástroj putoval najprv pod posteľ, potom na skriňu a nakoniec skončil za skriňou.

Neskôr som ho požičal postupne niekoľkým známym, ktorí si ho tiež chceli kúpiť. Všetci mi ho s vďakou po pár dňoch vrátili s tým, že je to presne tak, ako vravím. Je naivné si myslieť, že kúpou nástroja za pár sto eur prinútite sami seba prekonať lenivosť. Možno tak na pár týždňov… To sa týka aj rôznych domácich rotopedov, orbitrekov, stacionárnych bicyklov či stepperov. Dobrý kšeft pre predajcu. Prístroj sa zvyčajne čoskoro zmení na drahý a nie práve ideálne tvarovaný vešiak.

Po tom, čo som v rámci snáh o schudnutie ešte viac pribral, urobil som ďalší zúfalý pokus. Tentoraz som zvolil techniku hladovky. Hovoril som si: „Nejaký mesiac – dva to vydržím, zhodím a potom pokračujem v pôvodnom živote.“ Vydržal som päť dní. Posledné tri som klamal sám seba a nebola to už úplná hladovka. Tu a tam som zjedol niečo malé. Nepríjemným dôsledkom bolo, že z pocitu trvalého hladu som mal pokazenú náladu. Bol som otrávený a zúrivý, na každý podnet som reagoval zlostne.

Všetky tieto problémy boli spôsobené jedinou vecou: nevedel som o odtučňovaní absolútne nič. Chcel som zhodiť čo najrýchlejšie a bez námahy. Nech to stojí čo chce, len nech sa nemusím veci ďalej venovať. Čo je horšie: nevedel som nič ani o stravovaní. Je paradoxom, že človek v informačnom období, keď má cez internet k dispozícii všetky informácie dostupné niekoľkými kliknutiami myšou, zaoberá sa čímkoľvek iným, len nie svojím vlastným životom. Vôbec som netušil, čo mám jesť a aké má vlastne konkrétne jedlo účinky.

Aj môj posledný a zatiaľ úspešný pokus o schudnutie začal dúfaním v zázrak. Kdesi som sa dočítal, že existujú tabletky, ktoré znížia pocit hladu. To sa mi zapáčilo. Dúfal som, že rozbehnem ďalšiu zo svojich hladoviek, ktoré by viedli k zníženiu množstva prijímanej stravy. Pochabo som sa nazdával, že po tom, čo schudnem, budem môcť veselo pokračovať v blahobytnom gurmánstve. Vtedy som ešte netušil, že chudnutie sa mi podarí dotiahnuť až do konca. Ani to, že budem chudnúť vyše roka a nie len pár týždňov…

Tabletky naozaj „fungovali“. Po pár týždňoch som mohol konštatovať, že chudnem tempom skoro päť kíl mesačne. Paráda! Po konzultácii s lekárom som v tom pokračoval. Keď som zistil, že som schudol asi pätnásť kíl, uznal som, že ľahká existencia sa mi páči viac ako existencia ťažká. Myslel som si: teraz už mám „stiahnutý žalúdok“, aj hmotnosť je nižšia. Môžem vysadiť lieky a už aj bez nich budem jesť menej. Stačí si trocha dať pozor. To zvládnem ľavou zadnou.

Liek som vysadil – ale čo to? Hmotnosť zrazu prestala klesať. Dokonca začala dosť rýchlo stúpať! Čo s tým mám robiť? Znova lieky na pár týždňov, znova chudnem. Po vysadení sa úbytok hmotnosti znova zastavil. Dnes sa nad tým už len pousmejem – naivne som si myslel, že lieky mi znížia hmotnosť a potom budem jesť „o trochu menej“. Po vysadení liekov som „trochu menej“ vydržal jesť vždy asi tak týždeň. Druhý týždeň som už jedol viac než dosť. Tu výnimka, tam doboška, tieto lupienky zajtra určite odhladujem – klamal som sám seba. Len počas Vianoc 2003 som pribral päť kíl. Vtedy mi začalo byť jasné, že toto nie je schodná cesta. Lieky sú pomôcka, barlička, ale neriešia chybu v systéme stravovania, v myslení. Hlavne však nepovedia, čo človek má robiť po schudnutí, aby zas nepriberal.

Začal som tušiť, že sa mi asi nepodarí schudnúť bez toho, aby som o tom niečo nevedel. Práve to ma zachránilo. Kúpil som si niekoľko kníh o chudnutí a stravovaní a začal som čítať. Dúpnel som z toho, čo som sa dozvedel. Ak úplne a natrvalo nezmením to, čo denne jem, nemám žiadnu šancu a moja obezita sa vždy vráti. Preto som s poslednou, treťou várkou liekov „proti hladu“ už naložil inak. Prešiel som na bežnú racionálnu stravu. Začal som vážiť jedlo, zapisovať. Učil som sa pochopiť, z akých živín sa skladá moja strava. No a rešpektovať zákonitosti, ktoré som sa naučil z kníh. Začal som chudnúť na veľmi nízkom energetickom príjme 5 500 kJ. To fungovalo, pretože som necvičil.

Prvý týždeň po vysadení liekov – nič. Žiadne zastavenie úbytku hmotnosti! Druhý, tretí týždeň, stále v pohode! Váha ukazuje stále menej a ja vôbec nie som hladný. Neuveriteľné! Lieky boli odrazu celkom zbytočné.

Samozrejme, mal som a stále mám chuť na dobré rezne (množné číslo tu nie je náhodou!), či klobásy. Ale zároveň už nechcem byť tak nemožne tlstý. Nechcem bojovať s problémom, ako si mám sám zaviazať šnúrku na topánke.

Len čo som sa dostal pod 90 kíl, začali ma oslovovať susedia. Zisťovali, ako sa mi podarilo tak schudnúť a akú konkrétnu diétu používam. Niektoré susedy mali v očiach nevyslovenú nádej, že poviem niečo, čo bude pripomínať zázrak. Dúfali, že poviem, „urobte toto a do zajtra schudnete 20 kíl“. Hneď, ako som však povedal, že celý „zázrak“ spočíva len v tom, že jem inak, ich nádej v očiach vyhasla. „Zas nič pre mňa,“ pomyslela si zrejme suseda a sklamane ma opúšťala. Ani som jej nestihol dopovedať, že slovom „jem inak“ myslím „zjem oveľa viac jedla, ako predtým, ale iné potraviny a preto nie som hladný“.

V tomto období mi napadlo zverejniť svoje skúsenosti na internetovej stránke. Stránka www.chudnutie-ako.sk má výborný ohlas. Desiatky ľudí vďaka nej schudli. O svoje názory a skúsenosti sa mnohí z nich delia s tými, čo chudnúť ešte len začínajú. Nájdete ich vo fóre na uvedenom webe. Občas sa aj stretávame. Je motivujúce zhovárať sa s ľuďmi, ktorí dokázali zhodiť desiatky kíl. Mnohí zhodili „len“ okolo 10 kíl. Rekordérmi sú: muž – 55 kg, žena – 77 kg. Sú to ohromujúce chvíle, keď vám príjemná, štíhla žena ukáže fotografiu, na ktorej je na nepoznanie obrastená slaninou.

Súvislosti, ktoré som so zahanbením objavil až vo svojich štyridsiatich rokoch, som mal vedieť už na základnej škole. Málokomu stačia poučky, že má jesť veľa zeleniny, menej sladkého, žiadne továrensky vyrobené sladkosti a cukríky. Samotné zákazy, príkazy a odporúčania nepomáhajú. Ani ohrozenie chorobami či smrťou nie sú dlhodobo účinné ako motív, prečo si upierať dobrú papu a chudnúť…

September 2004. Pokúsil som sa rekonštruovať polohu ako na obrázku vedľa. Ešte tam síce nejaký tuk je, ale ak sa mi podarí udržať ho na tejto úrovni, budem spokojný. Nevýhodou je, že teraz sú mi všetky šaty beznádejne veľké.

Leto 2014 komentár: Ten zvyšný tuk sa mi vypáliť nepodarilo. Darí sa mi však udržiavať ho na prijateľnej úrovni.

Schudnúť sa mi oplatilo

Uvedomujem si to denne. Je to už vyše 7 rokov, čo som schudol a váhu si udržiavam. No… Ako tak. Ona má tendenciu trocha stúpať, ale k tomu sa dostaneme v záverečnej kapitole. Zmenilo sa veľa vecí. V prvom rade sa cítim neporovnateľne lepšie. Po všetkých stránkach, aj zdravotne. Aby som si overil, že to nie je len môj dojem, absolvoval som sériu lekárskych vyšetrení. Výsledky sú vynikajúce.

Nie vždy to tak bolo. Mal som zdravotné ťažkosti, ktoré síce nie sú fatálne, ale poriadne otravujú život. Začínajúce problémy so srdcom, vysoký tlak, zvýšený cukor, cholesterol, triglyceridy, problémy so spaním, takmer sústavné potenie sa (v noci je pekelne otravné, ak si musíte niekoľkokrát prezliecť pyžamo, aby ste nespali v mokrom) rôzne kožné problémy, slabosť, rýchle zadýchanie sa, hnačky… Ani sa mi nechce ďalej vyratúvať –bolo by to otravné. Typické následky rastúcej obezity, nevhodnej stravy a nedostatku pohybu.

Samozrejme, začal som leštiť kľučky na čoraz väčšom počte ordinácií. Jedna lekárka mi opatrne a veľmi taktne naznačila, že by som mohol trocha schudnúť. Vraj sa mám vyhýbať aspoň najmastnejším jedlám. „Čože už mne má nejaká lekárka radiť, či mám jesť vyprážané rezne a kožu z grilovaného kuraťa? Predsa sa nevzdám práve toho najlepšieho?“, myslel som si.

Až keď som schudol, začal som cvičiť

Hmotnosť sa mi neskôr ustálila na hodnote okolo 78 kíl. Zaznamenal som ústup zdravotných ťažkostí. Cítil som sa ľahko, no chudnutie výlučne stravou mi oslabilo svaly. Vinou slabých svalov som sa dopracoval k ťažkostiam s chrbticou. Preto som začal pomaly robiť pravidelné prechádzky a začal som chodiť opatrne dvíhať činky do posilňovne. Poradil som sa s trénerom, ako nato. Výsledky sa začali dostavovať.

Nenávidím cvičenie a nechce sa mi chodiť cvičiť, ani chodiť na prechádzky. Keď už som na prechádzke alebo v posilňovni, už to odrazu nie je tak ťažké. To je zaujímavý jav. Keď už tam som, už to je celkom fajn.

Záber z roku 2008. Občas sa oplatí zdvihnúť aj činku.

Cvičenie má mnoho priaznivých dopadov na organizmus – v minulosti som o nich čítal, ale neveril som, že to tak naozaj je. Tak predovšetkým sa mi začala rýchlo zlepšovať kondícia. Sú tisíce maličkostí, pri ktorých si často uvedomím, „tak toto som dokázal len vďaka posilňovni“. Napríklad kupujem v obchode a odrazu nie je problém zodvihnúť basu minerálok, preniesť ju do vozíka. Rovnako pri bežných domácich prácach. Presťahovať skriňu? Prečo nie. Alebo pri pobehnutí v meste na električku. Dnes vyjdem peši na šieste poschodie takmer bez zadýchania. Ak treba, tak vybehnem. A to mám astmu!

Spolu s cvičením mi prudko začala klesať takzvaná pokojová frekvencia srdca, čo je signál, že srdce vďaka pravidelnému cvičeniu začína pracovať oveľa účinnejšie. Na menej úderov vykoná viac práce. Už dávno som zvyknutý, že pri meraní krvného tlaku prístroj ukáže normálne a nie zvýšené hodnoty.

S prekvapením som zistil, že aj dve hodiny 3-krát do týždňa sa dajú na cvičenie vyčleniť bez toho, aby zásadným spôsobom chýbali. Viem, z 24-hodinového dňa to nie je zanedbateľné množstvo, ale cvičením rozbehnutý organizmus proste funguje akosi efektívnejšie. Lepšie sa mi pracuje, lepšie premýšľa. Spravím viac práce za kratší čas.

Počas cvičenia som sám so sebou. Mám čas prehodnocovať, ktoré pracovné úlohy a požiadavky sú pre mňa naozaj dôležité. Pohyb mi proste prospieva, aj keď horšia časť môjho ja mi stále našepkáva, ako rafinovane by sa mu dalo vyhnúť. Áno, odpočinok a iné radovánky sú príjemné, ale človek pri nich zlenivie. Desiatky rokov som necvičil vôbec, takže môžem posúdiť rozdiel. Necvičenie je príjemné, ale veľmi nepríjemné sú jeho následky.

Na čo som prišiel? Pohyb prináša zdravotné výhody, ktoré sa dajú cítiť, vidieť aj merať. Žiaľ, výhody, ktoré sa dajú dosiahnuť pohybom nemožno dosiahnuť ničím iným, len pohybom! Viem, mrzutá vec pre nás, večných lenivcov. Odkedy som sa začal hýbať, môžem denne zjesť trocha viac jedla. V roku 2005, keď som ešte necvičil, som musel dávať dosť prísny pozor na to, čo zjem. Už to bol zvyk, nemusel som nič vážiť, ale sústavne som musel byť ostražitý, pretože aj malé navýšenie jedla znamenalo, že sa váha pohla až tesne ku číslu 80, ktoré som považoval za „alarm“, po ktorom nasledovalo sprísnenie kontroly jedenia.

Odkedy cvičím, zjem viac, takže nemusím dávať až tak prísny pozor. Aby ste rozumeli – neznamená to, že zasa môžem jesť rezne a „štopať“ koláčiky. Ak som v roku 2005 mohol denne zjesť maximálne okolo 7500 až 8000 kJ, po prechode na cvičenie môžem zjesť okolo 9 500 až 10 500 kJ denne bez toho, aby sa hmotnosť hýbala neželaným smerom.

Vytvára to však tlak na človeka. Pocit „už môžem zjesť viac“ je lákavý. Schudnuvší človek potom často začína do svojho inak zdravého jedálnička zaraďovať výnimky. Len občas. Kým sú riedke, nič zlé sa nedeje. Na ploche rokov vidím, že som napriek všetkej snahe pribral.

Prestal som na chvíľu dávať pozor

Ako plynul čas, akosi nebadane a potichu sa veci začínali meniť. Menilo sa moje zmýšľanie. Bolo to asi koncom roku 2006. Veď chudnem – pomyslel som si a na raňajky som dal väčšiu hrsť „ovsovlokov“. Dnes som tuším nejaký hladnejší, napadlo mi popoludní, keď som vyberal z hrnca poslednú ryžu (nejako rýchlejšie sa zrazu míňala). Čo tak ešte jeden steak? Len malý. A viac chleba – len na povytieranie šťavy. Dnes by som sa mal odvážiť. Nechce sa mi. Aj tak by tam bolo trocha viac. Včera som mal bryndzu, soľ zavodňuje, váha by iste ukázala zadržanú vodu.

Dni plynuli. Už mi na deň nestačilo kúpiť 3 rožky. Bral som 8. Pre istotu. Keď už boli doma, dával som si zrazu automaticky po dva. K praženici, k polievke, k jogurtu, k sardinkám. Dni plynuli. Prišiel prvý obed, ku ktorému som mal 3 rožky. Čestné slovo, absolútne som si neuvedomil, že kupujem stále viac rožkov. Ani to, že som stále častejšie viac a viac hladný. Stále som žil v dojme, že môžem – veď je všetko ako má byť.

Stále som sa považoval za štíhleho človeka, ktorý sa inak živí striedmo. Hmotnosť si predsa držím už nejaké 3 roky, mne sa predsa už nemôže nič stať! Tak som občas uvaril puding (!). „Pre návštevu“, ale hlavne preto, že aj ja si pri varení budem môcť liznúť. Za pol litríka. K tomu všetkému plus štandardný denný režim jedla, ktorý ma už dlho spoľahlivo držal na dobrej hmotnosti.

Do toho prišiel december, mesiac čokolády, staniolových Mikulášov ukrývajúcich mastný kus cukru hnedej farby. Kto by odolal? Váha však jedného dňa prudko ukázala červené čísla. Bolo na nej 83 a pol. No dopekla, oblial ma ľadový pot. Toto čo má znamenať? Včera sme nemuseli jesť ten údený oštiepok. A to grilované kura. Všetko samé presolenosti, sodík viaže na seba vodu. Iste to je len viac zadržanej vody.

Dosť výhovoriek! Moja nová hmotnosť určite nebola len zadržaná voda, ale aj slanina. Bolo ju už vidieť aj na opasku. Záver bol jednoduchý, riešenie prísne. Sviatky boli o zelenine, celozrnnom chlebe, kuracích prsiach. Obdobie obžerstva povinne ukončené. Požiar sa podarilo uhasiť, váhu stabilizovať. Panika bola vypnutá, ďalej som sa venoval práci. V lete 2007 som už zas začínal pozorovať, že opasok mi je nejaký tesnejší. Fuj! Pomaly som začal priberať.

Pri upratovaní som objavil starý oblek z roku 2000. Pozrite sa, ako mi sadne.

Fotené v roku 2012, chudol som v rokoch 2003 a 2004. Obávam sa, že by som ho asi mal dať potrebným. Ale kto takto obézny je v skutočnosti potrebný?

Tento oblek bol zahrabaný vzadu v skrini možno 10 rokov, aj som zabudol že ho mám. Pás na nohaviciach má 125 centimetrov. Je to zaujímavé.

Keď sa na to spätne rozpomínam, začínam si uvedomovať, že som sa dosť dlho nepovažoval za problémovo tučného. Vedel som, že nejaké tie kilá sú hore, ale mal som pocit, že sa to skryje, že to zas až tak nevadí. Je zvláštne, že ani zdravotné ťažkosti ktoré som už mal som si nedával do súvisu s obezitou. Je to asi ľudské, že ak sa nejaký proces deje pomaly, máme tendenciu nevnímať ho.

Dnes stretávam zdobených tučných ľudí. Asi som už starý a mrzutý. Ale všímam si niektoré znaky:

• Drahé oblečenie
• Tetovanie, alebo piercing
• Módne doplnky
• Skvelý účes, alebo upravené nechty

To všetko signalizuje že títo ľudia sa tiež chcú v spoločenskom hodnotení umiestniť vyššie. Chcú dobre vyzerať, zjavne chcú mať aj sami zo seba dobrý pocit. Problémom je len to, že

• drahá športová mikina nesedí pekne na veľkom bruchu,
• sexi legíny strácajú časť kúzla, ak sú natiahnuté na vrece zemiakov,
• ani najdrahší šperk nič nezmení na fakte, že zdobí slaninu.

Je to asi dané dobou. Žijeme v konzumnej spoločnosti a začíname si zvykať na pravidlo "kúpiť sa dá všetko, tak kupujme". Ozdoby aj jedlá. A nestarajme sa o rozlohu brucha.

Sú však veci, ktoré sa kúpiť nedajú. Akousi náhodou sú to pomerne dôležité veci v našom živote. Kúpiť sa nedá:

• vzdelanie,
• znalosti a zručnosti,
• kondícia,
• disciplína...
• ...a okrem iného ani láska.

To je práve nepríjemné, pretože práve tieto veci rozhodujú aj o tom, ako spokojne si môžeme užívať to, čo sme si kúpili. Marketing do nás vpálil predstavu, že ak niečo chceme, treba ísť do obchoďáku. Keď vyjdeme ovešaní igelitkami, budeme šťastnejší. To je možné. Podnety v obchodoch sú pestré a dovolia nám na chvíľu pozabudnúť, že do obchodného centra sme vlastne išli s pocitom nespokojnosti.

Je to v našej prirodzenosti. Ak sa niečo dá spraviť jednoduchšie, prirodzene nás to ťahá takým smerom cesty menšieho odporu.

• Mal by som sa učiť, ale ľahšie je pozerať Facebook...
• Bolo by rozumné dať si tofu, ale keď je tu teraz ten krémeš...
• Asi by bolo dobré ísť na tréning, ale dnes je v nákupáku výpredaj...

Podobných príkladov má každý asi hneď niekoľko. Jednoducho čas plynie a ak máme na výber, radi si vyberieme príjemnejšiu cestu. Aj keby smerovala zlým smerom. Kniha V bubline internetu je práve o tom, ako ľahko sa človek niekedy nechá oklamať digitálnym obrazom sveta. Ak chcete schudnúť na bruchu, potom to chce spraviť hneď niekoľko nepríjemných zásahov do životosprávy. Nestačí raz. Trvale.

Nepríjemné je to, že dodržiavať nejakú disciplínu je namáhavé. A čo napíšem ďalej myslím vážne, bez žartov a skrytej irónie. Vyčerpanie oslabuje! Viem, že to viete. Ak pôjdete rúbať drevo, unaví vás to. Potom už nebudete vládať ešte robiť niečo iné. Ani vládať, ani nebudete mať chuť. Prečo takúto banalitu vlastne vôbec píšem? Pretože vyčerpať sa dajú aj psychické zdroje. Ak sa, napríklad, vyhýbate jedeniu torty kým ostatní si pochutnávajú, vyčerpáva vás to. Je to psychická námaha. Pre niekoho menšia, pre niekoho neznesiteľná.

Počítajte preto s tým, že ak ste sa rozhodli zhodiť z brucha, bude to namáhavé. Prečo sem píšem takú banalitu? Vráťme sa k príkladu s rúbaním dreva. Čo by ste spravili po pár hodinách rúbania? Šli by ste si odpočinúť. Možno zdriemnuť. Podobne počítajte s relaxom aj pri chudnutí.

V roku 2019. Pohybová aktivita je po schudnutí povinná. Bez toho sa nedá udržať si výsledky.

Na lepšiu svalovú koordináciu odporúčam aj počas chudnutia SM Systém. Je to prevencia bolestí chrbta.

Ako zhodiť z brucha a neunaviť sa?

Cesta nevedie cez odpočinok. Práci sa nevyhnete. Musíte si vôľu ponamáhať. Uprite si maškrty. Dohliadnite na dodržanie režimu. Avšak počítajte s tým, že tieto obmedzenia podstupujete s vedomím, že to JE namáhavé.

• Viete prečo to robíte (chcete schudnúť z brucha a to bude odmena)
• Viete že je to namáhavé (aj nesplnená túžba je námaha, často veľmi tvrdá)
• Preto podniknite kroky, ktoré budú námahu kompenzovať.

Po športe je dobré nechať telo odpočinúť a aj sa dobre vyspať. Po psychickej námahe je dobré dať "hlave" niečo príjemné ako protihodnotu. Málokto vie fungovať tak logicky, že by sa odmenu považoval fakt, že v budúcnosti bude mať menšie brucho. Preto je dôležité vytvárať si zdroje podnetov, ktoré vás potešia už dnes. Zvládli ste presviedčanie u starých rodičov a nedali ste si rezeň so zemiakovými plackami? Skvelé. Všetci vieme, že boli iste výborné a veľmi sme si ich chceli dať. No vydržali sme. Čo si následne udelíte ako odmenu?

Odmena by mala byť reálna. Niečo na spôsob duchovnej potravy. Niečo, pri čom si vaša "vôľa" odpočinie.

• Dobrá zábava,
• príjemný zážitok,
• radosť,
• sex,
• duchaplné myšlienky,
• posedenie s príjemnými ľuďmi...

Čokoľvek, čo vám dá dobrý pocit, spokojnosť. Ak si predstavíte, že za deň si dávate niekde do pomysleného denníčku plusy a mínusy, mali by byť vyvážené. Ak to, že ste si nemohli dopriať dukátové buchtičky je veľké červené mínus, mali by ste nájsť inú udalosť, ktorú si zapíšete ako veľké plus. Možno dobrý vtip, alebo srdečný rozhovor. Ale váš súčet plusov a mínusov za daný deň by mal byť podľa možnosti skôr vyvážený.

To je cesta, ako môžete dlhodobo chudnúť z brucha a nehrozí, že to už zakrátko vzdáte. Neskôr, keď už budete mať výsledky vás to udrží v režime, aby ste nepoľavili.